Aktuálne čítam knihu “Do plaviek” od autorky Eva Borušovičová. Počula som o nej toľko, že som si ju veľmi chcela prečítať a tak som si ju ju kúpila z druhej ruky. Rozprávali sa o nej ženy vo veku okolo 50 rokov na zástavke, v autobuse a dokonca som o nej počula aj na kurzoch vyšívania. V jednej kapitole sa píše “Tancuj, duša moja, tancuj!“. Dnes to nebude o outfite, ktorý v hlasovaní na instagrame dopadol najhoršie a takmer nikomu sa nepáčil. Ja ho milujem a aj budem nosiť. Dnes vám prehovorím do duše milé dámy. V tej kapitole a píše o tom, že keď sme boli malé tancovali sme stále. Ak si teraz hovoríš, že “ja som to nerobila”, tak ver, že robila. Zapli sme si hudbu a tancovali. Pred zrkadlom, pred vitrínou, v ktorej sme videli svoj odraz alebo so súrodencami, sesternicami. Len tak, často mimo rytmu, vymýšľali sme si slová, otvárali ústa, hádzali hlavami a cítili sme sa ako v klipe, ktorý sme videli v televízore. Prípadne sme vymýšľali nové klipy. Pamätám sa, ako sa nám s bratom nechcelo učiť na maturity, a tak sme vymysleli plán. Pustili sme Whitney Houston a jej najznámejšiu pesničku “I have nothing“, zobrala som do ruky čosi, čo pripomínalo mikrofón, brat zobral do ruky jeho prvý digitálny fotoaparát a ja som otvárala ústa aby aspoň ako tak sedel text, poriadne afektovala, trénovala svoje herecké schopnosti a vytvorili sme taký klip, že by ma na základe neho zobrali na hereckú školu. Dobre dobre aspoň na kurz herectva. Doteraz sa na tom smejem keď to vidím. Inokedy som si len tak pustila klavírny koncert, zopla si vlasy do drdolu a tancovala som ako baletka po celej izbe. S kamoškami sme chodili každý piatok tancovať, pretancovali sme celý večer až do rána bieleho. Spomínate si na to ako bolo zrazu všetko easy? Ako ste nemali žiadne problémy? Všetko bolo super? “Tancovala som a moja duša mohla lietať” sa tam ďalej píše. “Kedy som s tým prestala? Vtedy, keď som ako veľká dočasne podľahla mylnému dojmu, že tancovať len tak pre seba nie je potrebné. Že je to len taká detská zábavka, z ktorej vyrastieme a môžeme ju odložiť spolu s bábikami a ružovým peračníkom. No potom prídu životné peripetie a my zistíme, že okrem sexu a utekania po čokoládu alebo slivovicu nám môžu priniesť úľavu aj iné druhy pohybu.” Nebudem vám prepisovať celé tri strany, jednoducho odporúčam knihu si prečítať. Odpovedzte si na otázku. Tancujete? Priznávam, ja každé ráno, keď si vyberám oblečenie zo skrine. Pustím si prvé čo mi ponúkne youtube a deň dostáva nový rozmer. Vyberiem si žlté šaty priložím k tvári a hodím na posteľ. Potom sa pohúpem v bokoch a zvolím červené bodkované. A ide sa na vec, dnes budem bodkovaná. Inak pri líčení počúvam “debilné vtipy” a pre mňa je to najlepšie ako začať deň, smiechom. Tancujem vždy, keď počujem dobrú pesničku, či je to v práci za stolom pri počítaní budgetu, ktorý mi akosi nevychádza, vo vlaku, po mega vyčerpávajúcom výlete, no ešte mi dokážu okrem duše tancovať aj ramená, hlava a ruky a je mi jedno, že za mnou sa na mňa pozerajú, či som opitá alebo čo. Pohojdávam sa aj pri čakaní na autobus na zastávke alebo v rade na obed. Tancujme. Neriešte či sa niekto pozerá. Možno sa niekto pridá 🙂 haha.
blúzka: Klepáčová / vlastná tvorba (kontakt & ukážka tvorby); sukňa: reserved, kabelka, sandále, okuliare: vintage
foto: Marián Klepáč
******
Našu originálnu tvorbu nájdete v záložke >>> ŠITIE
DIY projekty nájdete v záložke >>> DIY
Kontakt na mňa v časti >>> KONTAKT
******
