V múzeu som bola už dávnejšie, ešte cez pandémiu. Rozplánovala som si povinnú dovolenku na dva týždne a hľadala som múzea, výstavy a galérie na Slovenku, ktoré by mi priblížili život v jednotlivých oblastiach Slovenska. Liptov, Horehronie aj Oravu. O tomto múzeu som nevedela, dostala som sa tam skôr náhodou, pretože pondelky je skoro všetko všade zatvorené, ale toto múzeum bolo otvorené. Cesta sa oplatila. Múzeum je nádherné a v prvej časti sa môžete pozrieť a prečítať si o Expozícii Ovčiarstva.

Prehliadka začína podkrovím kde sa nachádza EXPOZÍCIA OVČIARSTVA – špecializovaná expozícia pastierskej kultúry je vybudovaná v podkroví historického objektu. Má nadregionálny charakter a jej cieľom je prezentácia kultúrnych tradícií spojených s tradičnými formami chovu oviec. Okrem drevených salašných stavieb a úžitkových predmetov na spracovanie ovčieho mlieka sú tu odevy a charakteristické odevné doplnky ovčiarov z viacerých regiónov Slovenska. Samostatnú časť tvorí Galéria ľudového výtvarného prejavu.

Pastierstvo na Slovensku dosiahlo najvyšší rozvoj vo forme chovu oviec na salašoch. O Ovce sa starali profesionálni ovčiari – bačovia a valasi. Svojimi vedomosťami a praktickými znalosťami spracovania mlieka sa výrazne odlišovali od pastierov iných hospodárskych zvierat. ovce sa chovali predovšetkým pre mlieko a vlnu. Významný bol hospodársky užitok z mäša a koží.

Jedinečné znaky mali odevné súčasti ovčiarov a artefakty charakterizujúce valasský stav. Boli to viacprackové opasky, bohato zdobené valaské kapsy, ľudové šperky – prstene, spony, pracky, ale aj valašky, palice a iné predmety osobnej potreby.

Spracovanie ovčej vlny – tkanie rovnako ako plstenie možno považovať za jednu z najstarších techník zhotovovania textilu, ktorého kroene múžeme hľadať už v neolite. Hlavným princípom tkania je pravouhlé kríženie dvoch sústavných nití – osnovy a útku.Pri zhotovovaní menších textílií akými boli napr. tkanice na ženské rubáše, do mužských gatí, na priprevnenie detských kolísok, košov, či zápästky, rukavice, sa používali jednoduchšie a starobylejšie tkáčske techniky a nástroje. Boli to rôzne doštičky, piestiky s pozdĺžnymi a okrúhlymi otvormi na snovanie osnovy, ďalej krosienka – debničky, ktoré tvorili zmenšenú podobu veľkých tkáčskych krosien.

Významné postavenie na salaši mal bača. Pri jeho najímaní sa zohľadňovali mnohé predpoklady od ovládania techník spracovania ovčieho mlieka, cez organizačné schopnosti až po prirodzenú autoritu. Skúsení bačovia boli tiež považovaní za liečiteľov zvierat. Znalosti bačovania sa odovzdávali z generácie na generáciu, čím v niektorých dedinách vznikli tradičné bačovské rodiny. Za strediská renomovaných bačov boli na Liptove považované Liptovské Sliače, Jakubovany, Liptovská Teplička a Východná.

Tkáčske krosná sa vyvinuli do rôznych podôb navzájom sa líšiacich či už svojou konštrukciou alebo funkčnosťou. Základnými troma krokmi pri zhotovovaní tkanín bolo vytváranie priestoru zvaného ziva, ktorý vznikal dvíhaním a klesaním nasnovanej nite, ďalej pretkávanie útku cez zivu buď ručne alebo za pomoci člnka či doštičky a nakoniec pritlačenie útkovej nite pomocou bidla.

Pri pradení vlny sa zachvoal taktiež spôsob pradenia z ruky tzv.druganie. Pomocou nástroja zvaného druga, drugalec, drugadlo , sa zhotovovala hrubšia mäkká niť, ktorá sa používala často ako útok pri zhotovovaní tkanín. Oproti ostatným spôsobom domáceho spracovania vlny, tkoré prislúchali ženám, druganie bolo mužskou záležitosťou