Výstava Od kolísky po hrob Stredoslovenské múzeum Banská Bystrica 2019.
Osud človeka bol podľa ľudových predstáv určený už pri narodení. Najbližší príbuzní sa snažili predvídať najdôležitejšie udalosti v jeho živote z rôznych sprievodných znakov a okolností. Šťastné malo byť dieťa narodené „v čepčeku“ – placentou na hlave „v košieľke“, ktorú starostlivo uschovali. Dieťaťu ju dali so sebou, keď išlo prvý raz do školy, neskôr na sobáš mala priniesť majiteľovi šťastie v súdnom procese a podobne. Ten, kto ju vlastnil, musel si dávať pozor, aby mu ju niekto neodcudzil, pretože by m tým odobral aj šťastie.
Dieťa narodené so zubom malo byť obdarené vešteckými schopnosťami. Ak malo na končatinách chĺpky, malo byť bohaté , ale ak malo dlhé vlasy, čoskoro malo zomrieť. Keď zatínalo pästičky malo byť skúpe. Ktoré dieťa malo nad koreňom nosa zrastené obočie, neskôr od neho ľahko „prišlo z očí“. Siedmy syn mal zase vynikajúce schopnosti liečiť ľudí a pestovať stromy.
Veľká dôležitosť sa pripisovala aj času a obdobiu, keď sa dieťa narodilo. Nešťastné dieťa malo byť to, ktoré sa nrodilo v dvanástej, či už v noci, alebo napoludnie. Dieťa narodené v stredu malo byť výrečné, v piatok nešťastné, v sobotu a v nedeľu šťastné a bohaté. Najnepriaznivejší deň z roka mal bť Veľký Piatok, najšťastnejší Štedrý deň. V apríli narodené dieťa malo byť pochabé a nestále, v máji, keĎ sú stromy rozkvitnuté, čoskoro ošedivie. Dĺžka života sa určovala podľa toho či mesiac pribudol, alebo ubúdal.
Novorodeniatko natreli maslom, aby bolo silné, zabalili ho do kožucha, aby malo kučeravé vlasy a položili ho na pec, aby si na dom privyklo. Skôr ako sa dieťatko prvý raz okúpalo, urobila babica úkony, ktoré mu mali zabezpečiť zdravie, krásu, šikovnosť a ochrániť ho pred biedou. Aby malo červené líca potrela mu ich baba placentou dievčaťu urobila palcom jamky na lícach, chlapcovi na brade. Aký nástroj dali dieťaťu do ruky v takej práci malo neskôr vynikať napríklad dievča bude ľikovné priasť, ak sa dotklo vretena, chlapec bude rozumieť koňom,a k sa mu dal bič a podobne.
Prvý kúpeľ mal okrem hygienickej funkcie aj magický význam. Do vody sa pridala štipka soli, aby dieťa bolo všade potrebné, kvapka medu, aby bolo obľúbené, chlieb aby bolo dobré, peniaz aby bolo bohaté. Ako ochranu proti zlým silám sa vkladali do vody černobyľ alebo ju pofŕkali svätenou vodou. Pri kúpaní babica dieťa poprezerala a ak malo na tielkutmavé fľaky, staostlivo mu ich vyumývala pretože vodu z prvého kúpeľa považovali za najlepší liek. Umyté a obriadené dieťa uložili k matke za plachtu. Vodu z prvého kúpeľa vyliali pod strom,a by dieťa v zdraví vyrástlo. Miestami verili, že ak takýto strom vyschne, dieťa nebude žiť a opačne. Pri prvorodičke prerezali placentu „postieľku“, so zvytkom pupočnej šnúry a podľa množstva vzdialenosti hrboľkov na nej usudzovali koľko ude mať matka ešte detí a v akých intervaloch. Placentu zvyčajne zakopali n aodľahlé meista, kde ani vietor nezafúkal, iba niekedy ju odkladali na liečebné účely.
V minulosti ľudia verili, že žena je v období pôrodu a ištý čas po ňom v magickom zmysle nečistá a ako taká priťahuje zlé sily, voči ktorým je bezbranná, preto musela rodiť po tme. Po pôrode mala chrániť plachta, ktorou oddelili kút s jej posteľou od ostatného priestoru v obytnej miestnosti ako aj rozličné predmety, o ktorých sa verilo, že zaháňajú strigy a iné démonické bytosti. Bol to napríklad mak, ktorý sypali do postele, zahrotené železné predmety, ako ihly, nožnice a podobne, ktoré zapichli do rožka plachty alebo uložili do kúta postele, cesnak, petržlen, bylinky a iné. Matka dieťaťa ju musela byť aj počas krstín v kúte za plachtou.
Kútna plachta bola obdĺžniková textília zošitá v 2-3 až 5 kusov plátna a bohato vyšívaná ochrannými symbolmi. Nevesta ju dostávala do výbavy, často ju mala prehodenú cez seba už pri sobáši. Bola umiestnená okolo oboch strán postele v rohu izby. Po pôrode ju tam zavesila babica. Plachta bola buď pripevnená na strop alebo mala rohy zachytené na stenách a v strede bola zavesená na palici, hrabliach, vidlách zastrčených v rohu postele. Plachta vytvárala uzavretý priestor s posteľou, v ktorej trávila čas rodička i dieťa. V kúte ju nik nemal vyrušovať. Tu bola ona i dieťa chránené pred urieknutím a inými zlými silami, v ktorých moi bola až do obradu vádzky.
Pre šestonedieľku platí nielen rovnaké zákazy ako v tehotenstve, ale aj ďalšie, striktnejšie obmedzujúce jej činnosť i pohyb. Nesmela opustiť dom aj na dvor mohla ísť len v čepci a s ochrannými rastlinami. Všade kde prišla, prinášal anešťastie, potraviny, ktorých sa dotkla, poľahli skaze. Keby nabrala zo studne vodu, sčervenela by, takisto múka, ktore by sa dotkla. Keby prešla popod stromy, vyschli by role, na ktoré by stúpila, mal zničiť ľľadovec, a aj sama by bola ohrozená, keby vyšla spod strechy, najmä po západe slnka, pretože by ju odvliekli strigy alebo zlí duchovia.
Potrebné práce za rodičku vykonvávali blízke príbuzné, prípadne babica. Najmenej týždeň od pôrodu jej nosili jedloa potraviny príbuzné, susedy a kmotra. Výpomoc zo strany žien, najmä kmotky bola záväzná. Kmotra nosila jedlo obradným spôsobom a bola odetá v sviatočnom odeve. Dostávala výdatnú stravu, pretože pôrod jej vzal veľa síl. Zvyčajne to býval silný slepačí vývar, koláče bolestníky, praženica a za pohárik hriateho s medom na posilnenie. Bol to prejav vzájomnej výpomoci, súdržnosti žien v období keď to jedna potrebovala. Hoci boli obyčaje v období šestonedelia motivované vierou a pôsobenie nadprirodzených síl a často označované ako povery v konečnom dôsledku znamenali pre ženu zabezpečenie stáleho kontaktu s dieťaťom ako aj potrebného pokoja a oddychu.
Šestonedelie bolo ukončené vádzkou – obradovou očistou šestonedieľky. Rituálna očista prostredníctvom vody, ohňa a dymu má predkresťanský pôvod. Kresťanská cirkev si na jeho základe vytvorila vlastný rituál, pozostávajúci z posvätenia rodičky kňazom a obídenia oltára s horiacou sviečkou v ruke. Na vádzku chodili rodičky do šiestich týždňov po pôrode, často však už po 2–3 týždňoch, aby sa mohli čo najskôr zapojiť do práce. Cirkevný obrad až do polovice 20. storočia sprevádzal rad obyčajových úkonov a povier zacielených na ochranu šestonedieľky pred nepriaznivými silami, na jej očistu a ovplyvnenie ďalšieho tehotenstva.
Do kostola rodičku sprevádzala pôrodná baba alebo kmotra, v niektorých lokalitách, napríklad v Honte, brali so sebou i dieťa. Na ochranu pred zlými silami mala rodička pri ceste na vádzku dodržiavať rad príkazov a zákazov. Nesmela hovoriť, mala ísť do kostola vedľajšou cestou v nenápadných tmavých šatách, chrániť ju mali soľ, popol, cesnak, nožnice či svätené rastliny. Po ceste domov na Horehroní predpovedali pohlavie ďalšieho dieťaťa podľa toho, či stretli prvého muža alebo ženu. Sňatie a odloženie kútnej plachty bolo znakom ukončenia obdobia izolácie šestonedieľky.
Kým nebolo dieťa pokrstené , ani an chvíľu nesmelo ostať samotné, pretože by ho „poludnica“ vymenila az svoje škaredé, večne plačúce a haldné dieťa „premieň“ „podvršťa“. Za takéto vymenené dieťa považovali duševne zaostalé dieťa alebo aj také, ktoré sa nenaučilo chodiť rozprávať a pdoobne. Matka mala s takýmto dieťaťom zaobchádzať šetrne, pretože aj s jej vlastným bude striga rovnako zaobchádzať.
Ľubia verili, že poludnica má vzhľad starosvetskej mladuchy s partou alebo prostovlasej bosej ženy zahalenej do dlhého obrusu či rozstrapkanej sukne. Ľudia verili, že je to zlá, škodlivá bytosť, ktorá ohrozuje šestonedieľky a kradla im deti. Jej pôvod odvodzovala ľudská fantázia z duší dievčat, ktoré zomreli medzi ohláškami resp. z duší žien-rodičiek, ktoré zomreli pred vádzkou.
Každodenná starostlivosť o dieťa patrila matke. Bolo ho treba mimoriadne chrániť najmä dovtedy, kým nebolo pokrstené, do kolísky ho dávali až po krste. Tvár dieťaťa zakrývali, nechodili s ním von. Chránili ho pred rôznym „zlom“, najmä pred „úrekom“, ktorý mohol spôsobiť zlý pohľad cudzieho človeka (so zrasteným obočím).
V Podkoniciach šestonedieľka nesmela opustiť izbu, najmä večer a v noci, pretože by ju „odviedlo“ a stala by sa „grgolicou“, bláznivou ženou, ktorá chodí po horách a v noci straší pokojných ľudí.
Rastliny ktoré ochraňovali:
Úročník – silenka nadutá – chránil pred urieknutím
Čistec rovný – chránil pred porobením rodičke a dieťaťu, preto sa pridával do prvého kúpeľa dieťatka.
Oman pravý – pokaldali za magickú rastlinu už starý Slovania. Používal sa pri príprave kúpeľa pre dengľavé a predčasne narodené deti.
Hostec – imelo biele – rastúce an jabloni sa kládlo deťom do kolísky ako ochrana pred zlým duchom i zlým snom.
Keďže v minulosti mnoho detí umieralo, najmä do jedného roka, odrazilo sa to aj v množstve poverových úkonov a zákazov, ktorých dodržiavanie malo zabezpečiť zdravie dieťaťa. Do kolísky vkladali soľ a železo, ktoré mali chrániť dieťa pred čarami červená stuha na zápästí bola zas ochranným prostriedkom pred urieknutím. Po západe slnka sa nesmelo z domu nič vyniesť, pretože by a dieťaťu odniesol spánok. Keď išla matka s dieťaťom prvý raz cez vodu, hodila do nej kúsok chleba, aby malo dieťa zdravý spánok. Do roka sa nesmelo vidieť v zrkadle, pretože by sa nenaučilo rozprávať. Takisto do roka mu nestrihali nechty, pretože by mu tým skracovali život. Z toho istého dôvodu – ešte v 19.storočí – do 7 rokov, neskôr do jedného roka, nestrihali dieťaťu vlasy. Postrižiny boli v staroslovanskom období slávnostný obradný akt prvého odstrihnutia vlasov dieťaťa vo veku 3-7 rokov, ktoré vykonal otec. Bol to znak, že dieťaťu sa končí obdobie výlučnej starostlivosti matky.
Zdravotníckou osvetou, zmenou hygienických návykov i spoločenského nazerania na ženu-rodičku zanikla pomerne veľká časť obyčajových prejavov sústredených k narodeniu. Ukázalo sa však, že mnohé pôvodné poverové príkazy a zákazy predpisujúce správanie matky v tehotenstve, vyvierajúce zo snahy ovplyvniť vlastnosti a povahu dieťaťa ešte v embyonálnom štádiu majú svoje opodstatnenie. Priznáva im ju aj oficiálna medicína. Aj praktiky starostlivosti o dieťa a nepretržitý kontakt medzi matkou a dieťaťom potvrdzujú, že tradícia vyvierajúca z hĺbky poznania emocionálnych väzieb a sústredenie sa na ich kultivovanie, je pre zdravý vývoj dieťaťa nepostrádateľná.
V 6-7 roku života dieťaťa sa už začínala deľba povinností. Syn sa čoraz väčšmi pridržiaval otca, déra matky. V 14-15 roku muselo dievča ovládať všetky zákaldné ženské práce a o rok dva starší mládenec mužské práce.
Výchova boal v minulosti prísnejšia, ako si väčšina z nás dokáže predstaviť. Na dosiahnutei cieľa často stačil prísny pohľad rodiča, no v prípade neposlúchnutia a správania, tkoré bolo pvoažované za zlé sa používali fyzické tresty. Bitie rukou, prútom, remeňom alebo akýmkoľvek predmetom sa považovalo za prirodzené právo rodičov a bežný výchovný prostriedok. Dnes si už len málokroté dieťa vie predstaviť kľačanie v kúte, vylepšené napríkald hrachom či polienkom.
Inou obyčajou, ktorou sa uzatvárala jedna etapa detstva, bolo rozväzovanie odloženej pupočnej šnúry, čím si dieťa malo uvoľniť najmä svoje rozumové schopnosti. Preto táto obyčaj sprevádzala vstup dieťaťa do školy. Šesťročná školská dochádzaka trvala od 6 do 12 rokov dieťaťa, no v skutočnosti sa viazala len an zimné mesiace, pretože v čase poľnohospodárskych prác museli deti pomáhať rodičom.
Etapy, tkroé vymedzovali cirkevné obrady boli u katolíkov prvé prijímanie a birmovka, u evanjelikov konfirmácia. Ďalší medzník životného cyklu členov rodiny – dosiahnutie dospelosti, kedy sa z diečaťa stávala dievka a z chlapcov mládenec, sa obradne potvrdzovali v prostredí lokálneho spoločenstva mládeže.
