
Čakala som na autobus. Podľa cestovného poriadku mal prísť až o 15 minút. Bol slnečný deň a všade rozvoniavali kvety zo stromov, ktoré lemovali cestu. Otočila som sa tvárou k slnku a sadla si na lavičku. V Banskej Bystrici máme sídlisko, ktoré sa volá Sídlisko. Pamätám si, že sme tesne pred začiatkom školského roka chodili na Sídlisko. Boli tu malé obchodíky s obuvou, potravinami, textilom a mäsiarstvo. Obzrela som sa okolo seba a všetky obchodíky boli stále v prevádzke. “Dorka? Veď to je galantéria”, povedala som si sama pre seba. Postavila som sa z lavičky a s úsmevom na tvári som sa rozhodla tieto obchody preskúmať. Nevadilo mi, že zmeškám autobus. “Za chlapom a autobusom sa nebeží”, hovorievala mi vždy mama “vždy príde ďalší”. Výklad obchodu s obuvou sa vôbec nezmenil. S ľahkosťou som otvorila dvere, ktoré sa mi v detstve zdali veľmi ťažké. Pani predavačky ma privítali s úsmevom na tvári. Neverila som svojim očiam. Tu sa zastavil čas. Všetko je také, ako som si to pamätala z detstva. Zástery, ktoré mali predavačky ako rovnošaty, systém ukladania topánok v bielych regáloch za sebou podľa veľkosti a rozdelené miestnosti na detské a dospelácke. Môj úsmev nebol už iba v duši ale aj na tvári. Zastavila som sa v strede a zaspomínala si ako sme sa s bratmi predbiehali v skúšaní papúč do školy.

Prešla som do budovy oproti, kde odjakživa boli potraviny a hneď vedľa predajňa mäsiarstva. Potraviny sú v pôvodnom stave. Neuveriteľné, ako to je možné, že sa tu nič nezmenilo. Drôtené nákupné košíky, opäť predavačky v zásterách, pečivo uložené v bielych regáloch s košmi a cenovky na každom produkte. Z nostalgie som si kúpila pirôžky, ktoré nám mama kupovala vždy, keď sme boli chorí. Bola to vtedy veľká mňamka, ktorú sme mali “za odmenu”. Mäsiarstvo zostalo na pôvodnom mieste, ale ako jediné prešlo veľkou modernizáciou.

Dorka. Wow. Otvorila som dvere, na ktorých visel oznam, že v čase obeda je zatvorené. To som nevidela už poriadne dávno. Oproti dverám boli krásne poukladané krabice s perlovkami vo všetkých farbách sveta. V rohu zase zavesené mulinky od dvoch výrobcov vo farbách, o ktorých sa mi ani nesnívalo. Chcela som si kúpiť všetko. Na chvíľu som sa zastavila, nadýchla sa a povedala si sama pre seba “doma máš asi perloviek, ak ťa zaujala nejaká farba tak si ju kúp, viac nepotrebuješ”. Vybrala som si niekoľko odtieňov zelenej na vyšívanie rozkvitnutej lúky. V rohu som si všimla plátna. Oh wow. Hneď som ich chytala a vedela som, že jedno so mnou pôjde domov. Objavila som čiernu textíliu. Obrátila som sa na predavačku “Prepáčte, na toto sa dá vyšívať?”, opýtala som sa. “Ženy si to často berú”, odpovedala mi vyhýbavo. “Hmm zaujímavé, môžem si zobrať iba pol metra?”, už mi pani predavačka strihala z látky.
Toto bude výzva. Na čiernu látku som ešte nikdy nevyšívala. Videla som však množstvo modrotlačových látok, ktoré pôsobili ako čierne s nádhernými výšivkami. Po príchode domov som začala hľadať vzory. Zaujal ma vzor z lajblíka z obce Kubrá (Pôvodne samostatná obec bola v roku 1971 administratívne pričlenená k mestu Trenčín). Fotografiu som mala v telefóne. Urobila som ju na výstave krojov v Čičmanoch. Paráda. Vytiahla som krivú ihlu, našla farebné bavlnky a zbalila ich do kufra smer USA, kde som trávila vianočné sviatky.

Výšivka bola veľmi jednoduchá a išlo to rýchlo. Krivou ihlou som nevyšívala už poriadne dlho. Vždy som ju menila za hačkovku. Najprv žltá perlovka, potom modrá, zelená, trošku ružovej a bielej. Výšivku som šila dva roky :D. Začala som na Silvestra v roku 2022 a skončila v januári 2023 :). S výsledkom som maximálne spokojná. Nakoniec som po návrate na Slovensko opasok došila. Podšila som ho modrou látkou s bodkami a ako zaväzovanie našila ružové taftové stuhy. Tie stuhy časom asi vymením, pretože sú veľmi pevné a nepodajnné. Vyzerá to však farebné veľmi pekne.

Čiernu látku som si dokúpila aj na ďalšie opasky. Tentokrát skúsim krížikový výšivku s oveľa viac výšivkami tak, aby čiernej nebolo tak veľa.