Hneď po tom ako sme si odsúhlasili termín svadby s (už) manželom, farárom, potvrdil nám ho aj prevádzkar na mieste, kde sme plánovali hostinu, oslovila som ženy z folklórneho súboru Bacúšan. Svadbu sme nemali na Horehroní. Manželstvo je ale o kompromisoch a ja som súhlasila s miestom a manžel so súborom a zvykmi z Horehronia. Bolo tesne po pandémii a všetky zasnúbené páry čakali na uvoľnenie opatrení. Každý chcel svadbu v lete, pretože sme zo skúsenosti vedeli, že v septembri naša vláda zvykne opatrenie pritvrdiť. Napísala som na oficiálnu stránku kolektívu žien, ktoré čepčili nevesty. Neskôr som s malou dušičkou napísala aj priamo Soni, vedúcej súboru, s ktorou sa osobne poznám. Mám pred ňou veľký rešpekt. Učila ma ako sa vyšíva bacúšska vyrezávaná zástera k ženskému kroju, ochotne mi v čase svojho voľna odpovedala na moje otázky o tradičnom odeve, ktoré zistila počas jej výskumu, keď obnovovala folklórny súbor. Ukazovala mi svoju zbierku opleciek a záster a niekoľkokrát mi dala súkromné lekcie vyšívania. Všetko dopadlo dobre, ženy boli ochotné cestovať. Čepčenie patrilo k nezabudnuteľným momentom našej svadby. Hostia boli nadšení, ohromení a tí ktorí svadbu ešte len plánujú si pýtali kontakty. Ja som si tento moment dokonala vychutnala až keď som po pár mesiacoch videla video, ktoré natočil môj bratranec. Plakala som od dojatia. Plačem aj teraz. Vrelo odporúčam a pridávam kontakt. Poďme však k samotnému zvyku.

V minulosti trvala svadba niekoľko dní

V minulosti bolo ukončením prvého svadobného dňa skladanie vienka. Vienok alebo parta predstavovali nevestino panenstvo a jej slobodu. Z hlavy jej ho snímal družba alebo staršie ženy prostredníctvom šable, vidličky, noža, prípadne sa používala kosa.

Pred zložením vienka dostala nevesta trikrát otázku, či chce radšej vienok sňať alebo hlavku sťať. Nevesta prvé dva razy vždy odpovedala hlavku sťať (podľa povier sa bránila prechodu do manželského stavu a nechcela sa vzdať slobody), ale na tretíkrát si nechala vienok sňať. Túto odpoveď väčšinou sprevádzali silné emócie, neraz nevesta odpovedala s plačom. Počas odpovedania a pred zložením vienka z hlavy nevesty chodili okolo nej družičky (v niektorých oblastiach družice) so zapálenými sviečkami a spievali.

Po zložení vienka neveste staršie ženy, prípadne družba rozplietli vrkoče, ktoré boli symbolom mladých dievčat, v niektorých prípadoch sa neveste dokonca odstrihol aj kus vlasov.

V minulosti veniec dnes kytica

Po sňatí vienka sa hádzal medzi družičky so symbolikou, že tá, ktorá ho chytí, bude ďalšou nevestou do roka a do dňa, čiže šlo o alternatívu dnešného hádzania kytice. Keďže v minulosti trvali svadby niekoľko dní, po sňatí vienka nasledovalo ukladanie mladého páru na lôžko a v čepčení sa pokračovalo až na ďalší deň. V minulosti sa tento akt nazýval aj konzumáciou manželstva. Vo veľmi dávnej minulosti mal právo prvej noci s nevestou, teraz už mladou ženou, prvý družba. Neskôr prešlo toto právo na ženícha, ale svadobná noc mala svedkov.

Čepčenie v minulosti vždy vykonávali staršie ženy, ktoré ju tak medzi seba prijali. Nevesta počas čepčenia sedela na drevenej nádobe s vodou, na ktorej bol položený drevený piest. Aj toto sedenie malo svoju symboliku a malo zabezpečiť neveste ľahký pôrod a syna.

Čepčili iba vydaté staršie ženy

Rituál čepčenia sa vždy vykonával v dome ženícha, oddelený od ostatných svadobčanov, pričom prítomné boli výlučne staršie ženy, nikdy nie družičky. Po úprave účesu založila mladuche čepiec krstná matka, niekde matka alebo svokra. Premenu z mladej dievčiny na vydatú ženu symbolizovala aj zmena svadobného odevu. Po začepčení nevesty pokropili staršie ženy hlavu nevesty svätenou vodou. Začepčenú nevestu privádzal medzi svadobčanov družba. 

Čepčenie sa uskutočňovalo v druhý deň svadby, po prvej spoločne strávenej noci. Z nevesty sa stala vydatá žena. Zlúčenie aktu skladania vienka a čepčenia sa uskutočnilo až v 20. storočí, kedy sa svadby začali skracovať a z niekoľkých dní trvania zostal iba jeden. 

Redový tanec alebo vykrúcanka

Po príchode nevesty medzi svadobčanov nasledoval tanec. Podľa oblasti, kde sa svadba konala, sa nazýval redový tanec, vykrúcanka alebo klobúkový tanec. Týmto tancom prijímali starší nevestu medzi seba. Za tanec svadobčania platili, peniaze sa hádzali do klobúka, či košíka, ktorý držala krstná mama nevesty. Za odtancovaný tanec a jeho vyplatenie dávala nevesta svadobčanom výslužku v podobe koláčov alebo alkoholu.

Po prestriedaní všetkých svadobčanov, nevesta opäť tancovala so ženíchom. Počas tohto tanca sa priatelia ženícha snažili neveste ukradnúť topánky. Ak sa im to podarilo, ženích ich musel svojej neveste kúpiť naspäť. Obradový  tanec ukončí ženích unesením nevesty, čím spečatí svoje výhradné právo na ňu.

O tom ako som vyšívala zásteru celé dva roky pripravujem samostatný článok. Zaslúži si to :).

Foto: @rado_cico_photography // source + rozprávanie žien, ÚĽUV, Encyklópedia ľudovej kultúry Slovenska

You May Also Like

Leave a Reply