
Tieto fotky sme fotili s mojim bratom viac ako pred dvoma rokmi. Nikdy som ich nevypublikovala. Povedzme si pravdu. Do popredia sa dostával instagram a reels. Články, pomalú verziu dávkovania informácii, už číta len málo ľudí a väčšina sa presunula na tik-tok alebo instagram. Stačí sedieť v pohodlnom gauči a iba posúvať prstom videá. Btw.jedno video tvorím aj dve hodiny a nakoniec je z toho 15 sekúnd – instagram. Niekedy mám hlavu plnú nápadov, všetko natočím, ale už nemám energiu spracovať to a už vôbec nie vymyslieť text a vypublikovať ho na instagram. Rada spomínam na toto obdobie. Zobrala som za kufor outfitov, nafotili sme ich za dve hodiny a mala som obsah na blog na celé leto. Dnes by som to nazvala “bezstarostné roky” iní by použili “zlaté staré časy”. Čas uteká šialenou rýchlosťou a ani si neviem predstaviť, čo sa bude diať o ďalší rok.

Môj život sa za posledné dva roky radikálne zmenil. Priateľ, zásnuby, svadba, manželstvo, nové bývanie, ukončenie 15 ročného pracovného pomeru, vyselektovanie skutočných kamarátiek, zdravoné problémy v rodine, nové skúsenosti a imigrácia na druhý kontinent. Nabral takú rýchlosť, že som sa nestihla ani radovať ani smútiť. Bolo to ako na najšialenjšej horskej dráhe. Hore, dole, hore, dole. Nestíham precítiť emócie. Nestíham si ich zapísať. Nestíham ich spracovať. Isté obdobie som si robila video denníky, aby som si zapamätala a hlavne pripomenula ako som sa cítila a čo som skutočne prežívala. Btw. je to super vidieť o pár mesiacov aké malichernosti som považovala vtedy za problémy. Moje myšlienky sú rýchlejšie ako prsty, ktoré by ich stihli naťukať do notebooku. Stále len niečo obviňujem. Čas. Priority. Dobu v ktorej žijeme.
Myslela som si, že radosť z toho, že konečne môžem nosiť komplet kroj aj s kapkou (svadba) potrvá dlhšie. O pár týždňov som v tridsaťpäťstupňových teplotách hľadala čierne šaty. Kúpiť v lete čierne šaty, ktoré by boli vhodé na pohreb je umenie. Bola to najťažšia vec akú som to leto musela urobiť. Keď som vedela, že už je zle a jednoducho musím, vošla som do obchodu, z hlboka sa nadýchla a prehľadávala výpredajové kúsky. Hnevala som sa na seba, že mám pestrofarebný šatník. Všetky farby sveta. Všetky vzory sveta. No nič čierne, čo by sa dalo skombinovať do outfitu. Po pár minútach ma prepadla úzkosť. Dlho som ju nemala. Zabudla som aká dokáže byť nepríjemná. Ako dokáže z nevinného nákupu urobiť drámu. Ľudia tento stav často prirovnávajú k infarktu. Plytké dýchanie, nedostatok kyslíka. Približujú sa steny, alebo všetko oblečenie na mňa volá. Svet prestáva existovať. Neviem nájsť východ resp. vchod kadiaľ som prišla. Prčo sa na mňa všetci pozerajú. Z obchodu som so slzami v očiach odišla. Musela som sa ukľudniť a pripomenúť si, že úzkosť je potrebné len spracovať, nie snažiť sa odstrániť ju. Bola to veľká dávka emócii. Na ďalší deň som si na nákup nechala iba 15 minút pred ďalším programom. Postavila som sa pred obchod, zakrútila hlavou ako keď sa vo vreslingu pripravujú na prvú ranu, otriasla som sa a išla. Zobrala som jediné čierne ľanové šaty, ktoré mali rukáv a dĺžku pod kolená. Konečne, nejdem ich ani skúšať, povedala som si a už som s nimi kráčala domov. Radosť vystriedal smútok. Bolo to ťažké, veľmi ťažké. Aj teraz plačem keď o tom píšem. Cez slzy nevidím, dám si pauzu.

Túto, ďalšiu časť článku píšem z rozostupom viac ako pol roka. Odvtedy sa zmenilo ešte viac. Oslavy sa striedali s nepríjemnými udalosťami ako na horskej dráhe. Na to ťa nikto nepripraví nech si naplánuješ všetko do detailov. To je ale život. Raz som happy raz smútim. A ak Vám niekedy niekto tvrdil, že je stále šťastný tak od neho utekajte. Tak nejako “vzniká” sériový vrah. Všetko v sebe potláča a jedného dňa susedovi pichne nôž do chrbta. Doslovne.
Rodiča strácajú sily a deťom pribúda zodpovednosť. Človek je na rozmedzí “čo musí robiť” a “čo chce robiť”. Strácam sa vo svojich hodnotách a prioritách. Balansujem medzi rodinou, z ktorej pochádzam a novou rodinou, ktorú budujeme. Komu dať prioritu je rozhodnutie nad moje sily. Plač strieda úsmev. Na takéto situácie vás nikto nepripraví resp. možno sa snaží pripraviť, ale pokiaľ sa Vás netýkajú tak neviete čo vás čaká. Informácie hľadám v motivačných aj odborných knihách. Často uvažujem prečo toto neučia na školách 😀 ale v zápätí si odpovedám, že by to taká malá detská hlava nepochopila. Dnes by to vyhodnotili ako zastrašovanie detí. “Ak zvládnem toto tak už zvládnem všetko”, hovorím si pri každej novej výzve. Lebo slovo “problém” som vymenila za “výzva”.
Nie je to nič iné ako dospelosť Ivana. Príliš dlho som žila svoj, dnes to môžem nazvať, pohodlný život, až som si na neho zvykla. Došla som k záveru, že už rozumiem, prečo sa v minulosti ľudia brali okolo 20ky. Ľudia nestihnú zažiť dospelácky život osamote a vytvoriť si návyky, a nemusia robiť toľko kompromisov. Lebo takí 20 roční ľudia si spolu tvoria návyky a spolu všetko prežívajú a zažívajú prvýkrát. Ehm úvahy z pohľadu 36 ročnej prvo-manželky. Nečudujem sa, že tridsiatnici aktuálne nevedia nájsť vzťah. Majú vysoké nároky, chcú si nechať svoje pohodlie a nechcú robiť kompromisy. Manželstvo je ale práve o kompromisoch. Dnes počujem najčastejšie z úst mladších ročníkov “najdôležitejšie je moje šťastie a ja”. No to už, ale utekám do inej témy vhodnej na ďalší článok.

Ďalší pohreb v blízkej rodine ma zasiahol trošku viac ako prvý. Bol to síce čakaný odchod, po dlhšej chorobe, aj som sa na to pripravovala, ale na to sa nedá pripraviť aj keby ste sa pripravovali roky. Stále ten pocit ničoho a prázdna neviem opísať a píše sa mi o tom ťažko. Skúsim inokedy. Tentokrát bol pohreb v zime. Opäť prišiel pár dní po oslave, na ktorej sme sa smiali, tancovali a zabávali sa. O pár týždňov sme už všetci stáli oblečení v čiernom od hlavy po päty s vážnymi tvárami. Obvolávanie známych sa zrazu stalo nepríjemnou povinnosťou. Kto zavolá a oznámi to? Oblečenie som tentokrát nemusela hľadať, iba som vytiahla zo skrine najtmavší kabát aký som mala. Kabáty mám tiež farebné. Fialový, červený, žltý a kockovaný svetlý. Takmer všetky veci, ktoré sme kedy šili mám vo svojom archíve. V skutočnosti je to jedne nadstavec na tridsaťosemročnej skrini, do ktorého odkladám veci, ktoré už nenosím, alebo pôsobia zastarano. Všetky sú ako nové, ale nie sú aktuálne trendy. Našla som tam aj zimný vlnený kabát, ktorý sme podšili teplou podšívkou do vetroviek. Je vhodný aj do -20 stupňov. Má krásnu petrolejovú farbu. Je tmavý a hodí sa na túto udalosť. Dostala som na neho aj v 2023 veľa pochváľ. Vtedy som začala počítať a zistila som (vďaka môjmu zaznamenávaniu na tomto blogu) že má 13 rokov. Stále vyzerá ako keby sme ho šili včera. Áno, má retro nádych vďaka strihu. Šili sme ho k šatám a sukniam, takže mne sa stále zdá aktuálny. No na ulici už taký nevidíte. Teraz sú trendy veľké oversize, siahajúce kdesi k lítkam v neutrálnej farbe. Pod kabát som si obliekla iba šaty a teplé pančuchy. Celé to bolo náročné vzhľadom na všetky udalosti za posledných pár rokov, ktoré si nechám pre seba.

What I wear:
culottes, blouse: Klepáčová (handmade); bag, shoes, sunnies: vintage; denim jacket: secondhand
C´est la vie. Som zvedavá čo bude o rok. Ako hovorí môj manžel “Careful What You Wish For”. Chcela som zmenu, mám ju, len som to vesmíru nepresne definovala … že postupne a menej dramatické striedanie smútku a radosti. Mám pred sebou ďalšiu kapitolu pred ktorou mám veľký rešpekt. Neviem či svoje zážitky budem písať na tento blog, písanie je ale môj život, či prejdem na nový blog alebo ho premenujem, lebo už nie som Mademoiselle a môj život už nie je iba o handmade kúskoch, krojoch a výšivkach, ktorým stále patrí moje srdce. Je aj o handmade chutných koláčoch pre manžela, prostriedkov na upratovanie nezávadných pre deti a Amerike. Je o budovaní novej rodiny.
foto: Marián Klepáč