“USA plánuje otvoriť hranice”, prečítala som si v novinkách na facebooku na stránkach, ktoré sa venujú cestovaniu. Srdce mi bilo ako šialené, dych sa mi zrýchľoval. Nasadila som si dioptrické okuliare, s odtlačkom svojho prsta na sklíčku a klikla na vlajku s päťdesiatimi bielymi hviezdami. “Bla bla bla … ale tu nie je žiadny dátum!!! Kurník!”, sklamane som si vzdychla a nervózne stisla pery. “Opäť prázdne sľuby, toto sme tu už mali”, prevrátila som oči a odložila mobil, ktorý neustále pípal. Notifikácie mi oznamovali správy od kamarátiek, od známych, od každého kto vedel, že plánujem opäť cestu do USA. Ako odpoveď som zvolila iba “lajk”. “Budem musieť zostať pri pôvodnom scenári”, povedala som si a rozmýšľala, či vôbec ešte niekedy zažijem cestovanie ako pred pandémiou. Bez stresu. Bez každodenného sledovania podmienok vstupu do danej krajiny. Autobus plný ľudí na päťdňovom zájazde, ktorí popíjajú domácu na zoznámenie z jednej fľaše.
Pár týždňov po zverejnenom článku o otvorení hraníc prišiel ďalší článok. Tentokrát aj s dátumom. Neverila som vlastným očiam. “Je tam naozaj dátum?”, vyleštila som okuliare opakom trička. “Dátum od kedy sa bude môcť cestovať do USA bez toho aby som bola 14 dní mimo Schengenu?”, neverila som vlastným očiam a ani svojim dioptrickým okuliarom. “Dýchaj Ivana, choď na to systematicky a hľadaj overený zdroj”, upokojovala som sa. Ako prvé som si prečítala správy na oficiálnych stránkach Bieleho Domu, potom na stránkach zdravotníctva USA a bolo to tak. Joe Biden ohlásil presný dátum, od kedy budú opäť otvorené hranice aj pre turistov z Európy. Sedela som s otvorenými ústami pri laptope. To som však ešte netušila aké budú podmienky pre vstup na americkú pôdu.
“Plné očkovanie a negatívny test”. Znelo nariadenie pre vstup do USA. “To je všetko? To nemôže byť také easy?!”, presviedčala som samú seba a googlila som podmienky aj v angličtine. Bolo to tak. Stačilo plné očkovanie (v tom čase dve dávky, neviem koľko ich je teraz, píšem to 7/2022) a akýkoľvek negatívny test (AG,PCR), odobratý najdlhšie 72 hodín pred vstupom. Perfektné, to zvládnem aj keby som nechcela. Povedzme si pravdu. Nie všetko čo vyzerá jednoducho je aj jednoduché.
Pár dní pred otvorením hraníc sme kúpili letenku. Domnievali sme sa, že záujem bude obrovský a ich ceny po tomto dátume vyletia šialene vysoko. Zrazu toľko možností. “Oooo taký priamy let by bol úžasný komfort, ale aj úžasne drahý”, odpovedala som si nahlas. Uvažovali sme nad použitím všetkých bodov a voucherov, ktoré sa nám nazbierali za zrušené lety počas pandémie. “Čo takto Londýn?”. To by bolo komplikované aj pre môjho dobrodružného ducha. Čas medzi prestupmi bol aj 8-10 hodín. Nechcelo sa mi plánovať a zisťovať ešte aj podmienky vstupu do Londýna (podmienky sú iné pri transférovom lete t.j. neopustíte letisko a vstup na územie krajiny t.j. opustiť letisko), vymýšľať program, hľadať odvoz a podobne. Takisto sa mi nepáčila predstava, že budem pol dňa sedieť na letisku. Lacnejšie lety mali obmedzenú batožinu a za rovnakú cenu s dvojnásobným množstvom batožiny ponúkal lety Turkish airline. S touto spoločnosťou som letela už veľakrát a mám s ňou dobré skúsenosti. Veľa batožiny, parádne služby, možnosť výberu jedla. Rozhodnuté. Vybrala som si nástup v Prahe aj keď to bolo cestovanie na celý deň a cez niekoľko časových pásiem. Dostať sa do Viedne z BB na ranný let bolo bez vlastného auta nereálne. Praha, prestup v Istanbule a potom šup do Washington D.C.. Jeden klik, druhý klik a letenky sú kúpené. Perfektné! Všetko naplánované, do Prahy pôjdem o deň skôr, dám si rande s bratmi a juhuuu ráno smer USA. Znie to tak krásne až mi tu niečo nehrá, iba ak by nie.
Cesta do Prahy bola pohodička. Neprekážali mi ani prestupy medzi vlakovými spojeniami, pretože priame spoje boli zrušené. Prestupovať a ťahať sa po schodoch vlakových staníc s 25 kilovou batožinou bolo to najmenej. Verte mi. Keďže moje nervy nie sú stavané na 15 minútový prestup z autobusu na vlak v meste, ktoré vôbec nepoznám, už tradične som si vybrala iný spoj a radšej na stanici čakala hodinu. Mám zlú skúsenosť z BA, kde kombinácia vlak-bus nie je práve najrozumnejšia. Čakanie som si krátila vyhrievaním sa na slnku a popíjaním kávy. Konečne prišiel vlak do Prahy. Sadla som si do svojho kresla v prvej triede. Áno, trošku sa rozmaznávam v poslednom čase. Pri nastupovaní mi s ťažkým kufrom pomohol stevard, ktorý bol tak polovica zo mňa. “Ten kufor je veľmi ťažký”, upozorňovala som ho. Pozrel sa na mňa, odfúkol na stranu učesanú ofinu a povedal “len choďte, ja vám ho vynesiem”. Pokrčila som plecami a povedala si sama pre seba “ja som ťa upozornila ak ťa sekne” 😀 a poďakovala samozrejme. Podobná príhoda nastala už v BB, keď som na to isté upozorňovala taxikára. Ten sa schuti zasmial, napravil si opasok na nohaviciach, premeral si ma a povedal “haha však vyzerám lepšie ako vy”. Očividne som mu spríjemnila deň hneď zrána. Ja som sa tiež zasmiala a mala som čo robiť aby som mu automaticky neodpovedala “no neviem či vyzeráte lepšie” :DDD.
Vo vlaku som si na obed dala šampanské, ktorého bublinky mi trošku stúpli do hlavy. Aspoň som bola komunikatívna. Oproti mne sedela pani v najlepších rokoch, ktorú sme spolu s mojim pohárikom šampanského odhadli, že ide pomôcť dcére s novonarodeným dieťaťom. Viete čo? Trafila som úplne presne. Vlak zrazu veľmi prudko zastavil. Všetko lietalo okolo nás. Zo stolov nedopitý sekt, horúci čaj aj nahryznutá bageta. Batožina našťastie zostala na svojom mieste. Ten môj kufor by spôsobil asi dosť vážne zranenie. Pani sa v tejto vyhrotenej situácii prihovorila. “Kde študujete”, ja som sa pod rúškom zasmiala, pretože toto je štandardná otázka, ktorú dostávam vždy od ľudí, ktorí ma vidia prvýkrát. “Ja už 15 rokov pracujem, neštudujem”, odpovedala som s úsmevom v hlase, typu “ďakujem za kompliment”. Bola milo prekvapená a tipovala mi 24 rokov. Mám 35 ehm. Nakoniec sme si trošku pokecali a v Prahe rozlúčili. Tu som už čakala na brata, ktorý mi ponúkol nocľah. Pôvodný plán bol, ísť rovno spať. Cesta do Prahy trvala približne 10 hodín aj s prestupom. Len pre predstavu, toľko trvá leto do USA. Nakoniec sme si vymysleli prechádzku po večernej Prahe a zakončili sme ju chutnou večerou vo vegánskej reštaurácii.
V Prahe som sa cítila tak slobodne. Ako keby som pricestovala z dvojročného pobytu v jaskyni hlboko v hore, bez kontaktu s ľuďmi. Na Slovensku bol v tom čase vyhlásený núdzový stav. Síce bol vyhlásený aj v Česku, ale tu ale boli otvorené všetky podniky, reštaurácie aj nákupné centrá. Na námestí rozvoniavali dobroty z vianočných stánkov pomedzi ktoré sa tlačili vianočne naladení ľudia. Zo Slovenska som odchádzala so strachom, že ma nepustia z okresu do okresu. “Naozaj môžeme ísť na drink, si si istý?”, pýtala som sa nesmelo brata. Skvelý pocit prejsť sa po tak dlhom čase po meste a bez rúška (aká rebélia). Už tento zážitok mi pozdvihol náladu, rozjasnil oči aj myseľ. Rozmýšľala som, ako zvládnem ten nával slobody v USA, keď len prechádzka susedným štátom mi dal toľko zážitkov. Od vzrušenia som nemohla zaspať. Nastalo ráno. Pobalila som sa, ešte raz odvážila batožinu a zavolali sme si odvoz. “Wooow sneží, aké veľké vločky” povedal brat a urobil si niekoľko fotiek. Cestou na letisko sme sa smiali a tešili sa z prvého snehu.
Vstúpili sme do letiskovej haly. Mali sme dosť času, tak sme si urobili niekoľko selfíčok a video na Instagram, ktoré som mala v pláne dokončiť na Floride. Výsledok na INSTAGRAMe. Našli sme Turkish airlines a postavili sa do radu. Bola to nová skúsenosť, odlietať z letiska, kde každému rozumiem a oni rozumejú mne. Všetko išlo akosi jednoduchšie a bola som sebavedomejšia. Boli sme na rade. Mávla na nás pani z “business” triedy. Všetko išlo hladko, doklady boli v poriadku, môj veľký kufor dostal štítok “transfer” a zamávala som mu s vedomým, že sa uvidíme v D.C. Rozlúčila som sa s bratom, prešla cez kontrolu pasov až ku svojmu gate. Bola som medzi prvými.
Letisko v Prahe je celkom malé a dobre sa na ňom orientuje. Prešla som kontrolou a posadila sa blízko vstupu do lietadla. Urobila som si selfíčko s výhľadom na letisko, vložila do správy a poslala mame. Vtedy som sa na fotku pozrela lepšie a uvidela za sebou bielu krajinu. Vypleštila som oči na displej a otvorila ústa. Prudko som otočila hlavu a pozrela som sa za seba. Myslela som, že snívam. “To kedy stihlo napadnúť toľko snehu? Prečo ten sneh už neodhrnuli?”, pýtala som sa sama seba a nečakala žiadnu odpoveď. Po chvíli začali po letisku jazdiť pluhy a letisková hala sa plnila nedočkavými turistami. “Niečo mi tu nehrá”, nervózne som kývala nohou. Zamestnanci letiska si ukazovali zvláštne gestá, mimiku som až tak nedokázala identifikovať cez rúška. Neustále som refrešovala status letu na webovej stránke leteckej spoločnosti. Stále svietilo zelené “on time”. Bola som ako na ihlách, “veď ja mám iba hodinu a pol na prestup, pohnite si s tým odhŕňaním”, nervózne som sa pozerala na letisko plné snehu. Keď ani hodinu pred odletom, v čase keď sa mal otvoriť gate, nebolo na letisku naše lietadlo, vedela som, že zase raz budem musieť veľmi rýchlo utekať cez Istanbul, aby som stihla prestup. Prečo, prečo? Začala som sa na to psychicky pripravovať a vymýšľať stratégiu.
Lietadlo meškalo takmer dve hodiny. Brány sa otvorili s približne pol hodinovým meškaním (čo sa týka odletu). Bola som pokojná, hovorila som si, že to kdesi vo vzduchu doženieme. Nemám predstavu ako to funguje, či je reálne letieť rýchlejšie. Nie je to prvýkrát čo sme meškali. Takmer vždy meškanie dobehli alebo aspoň zmiernili. Na letisku sme však stáli veľmi dlho. Lietadlo čakalo niekoľkokrát na odpratanie snehu z dráhy. Potom na postrek a potom na nový pokyn “go”, aby sme mohli odletieť. Opäť postrek opäť nasnežilo. Toto nemá konca. Dve hodiny meškania. Oprela som si hlavu do operadla a mala som chuť vystúpiť. “Toto je zlý sen, nestihnem prestúpiť aj keby som čo robila”, prebehlo mi hlavou. Refrešla som statusy letov ešte raz a obidve mali meškanie. Trošku som sa potešila, pretože tým pádom som mala viac času na prestup. Preventívne som si však pozrela, kedy letí ďalšie lietadlo do DC, keby som to prvé nestihla. “Čožeee o 24 hodín?”, keby som nesedela, tak asi odpadnem. Po chvíľke som sa vzchopila a začala som plánovať strategický beh cez lietadlo. Vezmem príručnú batožinu, vetrovku, doklady. Premeriavala som si pasažierov a priestor pred sebou. Bolo mi jedno, že budem za tú, ktorá sa prvá zdvihne po pristáti lietadla. Bolo mi to jedno, kto si čo bude o mne myslieť. Tých ľudí vidím prvý a poslednýkrát. Aspoň budú mať príbeh o šialenej žene, ktorá utekala v lietadle, ktoré ešte nemalo pristavené schody a chce vystúpiť asi oknom.
Celú cestu som bola nervózna. Let trval asi dve a pol hodiny. Pristali sme na letisku a opäť som refrešovala status “delay 30 minut”. “Super, to dám”, povzbudzovala som sa. Moja stratégia bola jasná. Príručnú batožinu som si dala pod sedadlo ešte pred pristávacím manévrom a vetrovku na seba. Takto som nemusela čakať na otvorenie batožinového priestoru, iba utekať a tlačiť sa ako šialená. Potom sa to začalo komplikovať.
Keďže sme mali meškanie, nemali sme voľné miesto na zaparkovanie pri budove letiska. Museli sme zaparkovať kdesi ďaleko na parkovisku lietadiel. Nebolo to však len také parkovisko. Bolo to najviac vzdialené miesto od budovy letiska aké som kedy v Istanbule zažila a videla. Mala som chuť kričať nech už omg zastavia. Hocikde aj v strede letiska, len nech zastavia. Ja si vystúpim a vy zaparkujte až potom. “Nezostanem v Turecku, stihnem to”, dookola som si opakovala a kŕčovito zvierala pas a všetky doklady v euroobale. Moja rada: Pri prestupe, ak meškám, sa vždy snažím dostať do prvého autobusu. Tentokrát mi to však nejako nevyšlo. Dostala som sa až do druhého a stratila vzácne minúty. V tom chaose som si ani neuvedomila, že z toho autobusu budeme vystupovať opačnými dverami ako sme nastupovali. “Ach som na zlej strane”, začala som panikáriť. Keď som videla ako sa muži hrajú na gentlemanov a púšťajú všetky ženy, deti a asi aj neviditeľných pasažierov pred seba, chcela som im dať facku :D. Konečne som sa dostala von z autobusu. Utekala som ako šialená po schodoch až k tabuli s informáciami o letoch. “Last call” ooo wooow potešila som sa a utekala ďalej, “ešte ho nezatvorili”.
Za dverami nás už štandardne čakali zamestnanci letiska a usmerňovali kam utekať “go straight and use stairs on right”, opakovala som si to dookola. “Aké schody doprava kurník”, nechápavo som bežala stále rovno. Žiadne schody nikde neboli. Sledovala som teda šípku “transfer”. Dostala som sa opäť ku kontrole príručnej batožiny a tam som sa už chcela vzdať. Stále mi však niečo vzadu v hlave kopalo do vrtule a vedela som, že vzdať sa je to posledné na čo môžem teraz myslieť. Musím urobiť všetko pre to, aby som to stihla. “Musím, iná cesta nie je Ivana. Toto celé si plánovala dlhé mesiace. To zvládneš. Nevzdávaj to.”. Rýchlo som si vyzula topánky, vyzliekla bundu, do plastových nádob vložila laptop, tekutiny a ruksak. Skontrolovaná letenka skončila na vrchu nádoby s ruksakom. Kontrola prebehla expresne. Rýchlo som si obula topánky, zašnúrovala ich a pohľadom skenovala veci. “Do riti, kde je moja letenka”, mala som slzy na krajíčku. Všetky doklady som vysypala z obalu a začala kričať “My boarding pass, where is my boarding pass”, bola som zúfalá . Začali mi po tvári stekať prvé slzy. Vedela som však, že ak sa teraz rozrevem, oslabím sa a nebudem vládať bežať, lebo slzy, lebo sople (sorry za výraz), následná bolesť hlavy.
Vzbudila som dosť veľkú pozornosť a všetci pracovníci kontroly sa na mňa pozreli, či mi šibe :D. Teda asi sa len pozreli čo sa deje. “I lost my boarding pass. It was here in a plastic bin.” Všetci spozorneli a pani, ktorá sedela pri monitore práve skenovaných vecí sa rozpozerala okolo seba. Hýbala sa ako ten leňochod vo filme Zootropolis. A to nepreháňam. Spomalene sa pozrela doprava, doľava a uvidela moju letenku ležať na zemi pod jej nohami. Pravdepodne ju sfúkol prievan, alebo tie rozstrihané veci pred pásom, inak si to neviem vysvetliť. Iba ak by tá letenka dobrovoľne na protest vyskočila z nádoby, že “tohto choasu sa teda nezúčastním”. Pani zastavila pás, všetkých stopla, zdvihla sa zo stoličky a podala letenku druhému kolegovi. Ten sa pozrel na letenku a snažil sa prečítať moje meno. “Áno, zdržuj veď prečo nie, poďme sa sa teraz hrať na logopédiu a učiť sa čítať slovanské priezviská, prečo nie?!”, prečítal moje meno “Ivana?” , pozrel sa na mňa s úsmevom “no nie kks asi desať leteniek vypadlo, tak sa ešte poobzerajme či je táto práve moja alebo toho pána za mnou och”, moje sarkastické myslenie naberalo na sile. “Yes, Ivana”, podal mi letenku. Začala som sa baliť a ďalší pracovník mi povedal, aby som zapla laptop. “To si robíš prdel”, takmer som to povedala nahlas. Začali mi opäť tiecť slzy. Zapla som laptop, dostala som GO. Iba som ho zatvorila ani nevypla, vložila do obalu aj so všetkými dokladmi a utekala. S týmto zapínaním laptopu som sa zatiaľ stretla iba v Istanbule.
Nestihla som si obliecť bundu, takže som ju mala v ruke pod notebookom so všetkými dokladmi. Utekala som a v tom sa mi rozviazali šnúrky na topánkach. Celú cestu som nadávala “do riti”, zdvihla som spadnutý pas, “sh*t”, zodvihla som spadnutý príletový formulár pre USA. Utekala som ako som vládala a neustále som kontrolovala či mi niečo nevypadlo. V polovici cesty som sa pozrela na tabuľu a zistila som, že tam ešte stále svieti “last call”, utekala som. Len pre predstavu, Istanbul je najväčšie letisko na svete a presun medzi gate trvá aj hodinu. Strkala som do ľudí, každému som sa ospravedlňovala. Nemala som čas cítiť sa zle, že do nich strkám. Môj gate bol na opačnej strane ako miesto, kde som pristála a k tomu aj úplne posledný gate. Nevládala som dýchať. Nespomínam si kadiaľ som utekala, či po schodoch dole alebo hore. Iba som utekala. Všetko to zhoršoval respirátor, ktorý som neustále musela mať na tvári. Bolo mi príšerné teplo. Mala som vyschnuté hrdlo a naozaj som lapala po dychu. Moje nohy boli každou sekundou ťažšie a topánky sa premenili na závažia, ktoré som za sebou ťahala. Miestami som mala nutkanie sa vyzuť. Modlila som sa, aby som si kdesi na pohyblivých chodníkoch nezamotal rozviazané šnúrky. Keby som prestala utekať tak spadnem. Premietli sa mi v mysli situácie bežcov, ktorým tesne pred cieľom “nefungujú” nohy a do cieľa sa doplazia alebo im ktosi s oporou pomôže. Nemala som žiadnu silu, žiadnu energiu, bola som príšerne smädná, potrebovala som ísť na toaletu. Bola to zmes zúfalstva, odhodlania a vyčerpanosti. Ak to dáva zmysel.
Konečne som videla číslo svojho Gate. Videla som tam aj pracovníkov letiska. “Juchu ešte sú tam”, hypnotizovala som ich pohľadom a mávala na nich. Dobehla som. Alebo lepšie prirovnanie bolo odpadla som na ich stolík. Boli veľmi ústretoví “ukážte všetky doklady” bez slov som im podala svoj obal s dokladmi a oprela sa o stĺpik. Nemala som energiu hľadať v obale to čo potrebujú, vedela som, že tam nájdu všetko. Predklonila som sa, rukami zaprela do stehien a začala som zhlboka dýchať. Dostala som všetkých päť pečiatok a info “počkajte tu”. Bola som happy, ale nevidela som žiadnych pasažierov, takže som skôr vzlykala. Za mnou dobiehali ďalší pasažieri z iných lietadiel. Tým už odmietli skontrolovať doklady. Ja som dostala všetky pečiatky, zapísali si ma do systému. Hovorím si “tak toto bolo o chlp chlpový”. Ďalšia pani sa sťažovala, že to nie je jej chyba, že nemali k dispozícii vozík pre jej manžela. Situácia tam bola veľmi zlá, napätie sa dalo krájať. Boli však nekompromisní a už nikoho nebrali. “Ja mám pri sebe letenku so schválenými všetkými kontrolami, to ma musia pustiť”, dýchala som už plynulejšie.
Pracovník letiska sa vrátil s vysielačkou pri uchu a krútil hlavou zo strany do strany. Dostala som informáciu “I am sorry”, v tom momente som oprela o stenu a zložila na zem a začala plakať. Aj teraz plačem, keď to píšem a spomínam si na ten príšerný pocit bezmocnosti. Ešte chvíľu som ich prosila, že veď lietadlo je tam, a všetko mám OK. V takýchto momentoch viete plynule rozprávať aj takým jazykom, ktorým ste nikdy nehovorili. “Žiaľ už neotvoria dvere”. Zatvorili ich práve v momente, keď som tam dobehla. Mala som taký malý “mental breakdown”. Oni tam stáli ako sochy, asi boli na to zvyknutí, a nepohli ani obočím. “Jednoducho nie a bodka”. Opäť som povedala “please, nie je to moja chyba, vaša lietadlo vašej leteckej spoločnosti meškalo, prosím pustite ma na palubu”, čakala som nejaké ospravedlnenie.
Lietadlo som stále videla, bolo tam, stačilo otvoriť tie posraté dvere. V tom jeden pracovník vytrhol letenku z mojej ruky, ukázal na ňu a povedal “mali ste tu byť hodinu pred odletom, tu je čas otvorenia gate, meškáte viac ako hodinu”, vtedy sa môj “malý” mental breakdown preklopil do strednej intenzity a nevedela som sa utíšiť. Bola som bezmocná. “Oni ma obviňujú, že som na vine ja? Dobre počujem?” Vtedy sa už o mňa začali zaujímať aj pracovníci, ktorí sa hrali na sochy. “Ste v poriadku?” pýtali sa ma “hej jasné, takto vyzerá človek, ktorý je v poriadku”, neodpovedala som iba sa nepríčete na nich pozerala. “Plačom vyjadrujem svoju nesmiernu spokojnosť, je to tak”. V duchu som sa pýtala sama seba “to kde sme sa dostali? nemal si sa mi v mene leteckej spoločnosti ospravedlniť a navrhnúť riešenie a nie ma tu doje*avať ako malé decko?”, bola som zúfalá a nemohla som nič urobiť. Spomenula som si na to, že najbližší let je o 24 hodín. Nevedela som sa dať dokopy a myslím, že by mi pomohlo len papierové vrecko, ktoré sa používa pri hyperventilácii. Lietadlo som nikdy nezmeškala, takže som nemala ani najmenšiu predstavu čo sa teraz ide diať. “Idú ma kdesi umiestniť? Presunú ma do nejakej miestnosti pre ľudí, ktorí zmeškali let? Preboha, poznám niekoho v Turecku?”, vedela som, že sa musím ukľudniť a vzchopiť sa. Zmobilizovala som posledné sily, slovnú zásobu v angličtine a prestala plakať. Mala som totálne mokrý respirátor a stále sa nemala čoho napiť.
Prišla za nami skupinka pracovníkov letiska, ktorí nás odviedli na miesto, kde sa vybavujú zmeškané lety. Postavila som sa do radu, ktorý bol poriadne dlhý a čakala. Medzitým som poslala info pár ľuďom, ktorí vedeli kde som a na radare sledovali moje lietadlo. Oni už dávno vedeli, že som neodletela. Na diaľku ma ukľudňovali a podporovali, že sa to vyrieši. Prišla som na rad. Zobrali si moju letenku a samozrejme mi dali info, ktoré som vedela “odletíte zajtra v rovnakom čase, vybavte si odvoz, hotel, jedlo, všetko vám preplatíme”, zdvihla som obočie “Prosím?”. Áno je to tak. Oni všetko preplatia, ale vybaviť si to musím sama. “Beriete, neberiete?” žiadne jednanie ako v rukavičkách.
V Turecku som jednoducho zostať nechcela a nemohla. Od ďalšieho dňa platilo, že na americkú pôdu môže človek vstúpiť iba ak má test nie starší ako 24 hodín, čo som ja nemala. “Jednoducho tu nezostanem”, nemohla som sa s týmto faktom zmieriť. Vytočila som svoju “americkú spojku” a po informáciách, ktoré som dostala padlo rozhodnutie. “Spýtaj sa na všetky lety, ktoré dnes idú do USA”, idem na to. Pensylvánia? D.C? Na všetky mestá v okolí som dostala negatívnu odpoveď. “A čo tak New York?”. Zamestnanec zdvihol obočie, naťukal čosi do počítača a povedal, “Áno to je možné”, dobre som počula?. “Zober to, budem tam, vyrážam autom, stretneme sa tam”, dostala som automaticky odpoveď cez telefón. Och to bol ako balzam pre dušu. Nemusím zostať v Turecku úplne sama. Hovor som ukončila a čakala ešte skoro 40 minút na vybavenie batožiny, aby poletela so mnou.
Dostala som voucher na jedlo a odišla som si totálne vyčerpaná konečne sadnúť. Posledná vec, na ktorú som mala chuť bolo jedlo. Pozrela som sa okolo seba a nevidela ani jeden fastfood zo zoznamu, ktorý bol na voucheri. Povedala som si, že na to kašlem. Nemala som energiu. Sadla som si do najbližšej reštaurácie a dala si čistú vodu a kolu za asi 8 eur. Nemala som silu rozmýšľať o cene a bola som príšerne smädná. Bolo mi to jedno koľko stojí. Pollitrovú vodu som vypila na ex. Kola bola dosť studená, takže som ju pila v malých dúškoch. Po 20 minútach sa mi konečne prestali triasť ruky a vládala som sa opäť postaviť. Išla som na toaletu, vyzerala som príšerne. Prezliekla som si prepotené tričko a prezliekla si rifle. Našťastie som mala v príručnej batožine náhradné. Na toalete som sa “umyla” dezinfekčnými utierkami, ktoré som si zobrala v lietadle. Vyšla som z toalety a pomalým krokom išla rovno ku gate. Vedela som, že jedlo dostanem takmer hneď ako nastúpim, takže som do seba nejako natlačila iba roztopenú energetickú tyčinku. Blížila som sa ku gate s nápisom “New York”.
Pri bráne sa na mňa pozrel zamestnanec a zvráštil čelo. Hovorím si “preboha skončí tento deň niekedy?”. Povedal “nezmeškali ste práve let do DC?”, pozrela som sa lepšie a bol to ten (buď slušná Ivana) magor, ktorý sa do mňa navážal, že asi ja môžem za to , že lietadlo meškalo. “Áno som to ja”, odpovedala som s kľudom v hlase a úsmevom v očiach. “A čože ste tak zrazu zmenili destináciu?”, provokačne mi položil otázku. Myslela som, že mu dám facku. Mala som pocit, že si to užíva, “vybavila som si odvoz a v new yorku som ešte nebola”, povedala som odmerane. “Ooo tak vidíte, že sa to dalo aj inak vybaviť. Choďte”, odpovedal. Pozrela som sa na neho a nútene zdvihla kútiky úst do úsmevu, ale keby mi vedel čítať myšlienky, tak by sa mu vôbec nepáčili. Prešla som kontrolou, víza, notebook, osobka, adresa, letenka späť a konečne sedela v lietadle. Takto som si svoj prílet a tento deň vôbec nepredstavovala. “Nemalo to byť tak náhodou oveľa jednoduchšie?” Keď som sa ukľudnila a so stevardom vykšeftila vegetariánsku stravu z biznis triedy (lebo na tomto lete som ju žiaľ nemala objednanú), začala som uvažovať. “Takže dnes neplánovane uvidím New York”, nikdy som o ňom nestívala, ale prečo nie.
Úradoval strach, že zostanem na mieste, ktoré nepoznám a musím si všetko sama vybaviť. Letecká spoločnosť síce preplatí všetky náklady – ubytovanie, strava atď – v prípade zmeškaného letu, ale všetko si musí pasažier vybaviť sám. Musela by som vybavovať nový Ag test, ubytovanie, odvoz, zisťovať podmienky vstupu do Turecka. V mojom svete neprichádzalo do úvahy, že môj dlho plánovaný let skončí inak ako príletom do USA. V tom momente to bolo veľké zlyhanie, preto som sa tak trošku zrútila. Ďalšie meškania budem snáď prežívať pokojnejšie, pretože už mám skúsenosť.
Poučte sa z mojich chýb, a nestraťte aj vy drahocenné sekundy pri prestupe: 1) nezaviazala som si poriadne topánky, 2) mala som obuté ťažké zimné topánky, 3) nemala som voľné ruky, takže beh bol pomalší.
Ak máte prestup a málo času, odporúčam:
- mať ľahké tenisky aj v zime, najlepšie také ktoré netreba ani šnúrovať
- vždy mať voľné ruky, aby sa vám ľahšie bežalo
- všetko vložte do ruksaku – doklady, notebook – zaberie to len pár sekúnd aj keď sa to v tom momente nezdá,
- na ruksaku použiť pás cez bedrá, aby sa vám lepšie utekalo
- pozrieť si už v lietadle, ktorý gate je vaše lietadlo
- v lietadle si dať príručnú batožinu pod sedadlo, nie hore (to môžete urobiť tesne pred tým ako začne klesať lietadlo a musíte sa pripútať, nemusíte to mať pri nohách celý let)
- nechajte si kúsok vody “z obeda”, najlepšie tie decové tégliky, zídu sa keď dobehnete, letušky vám vodu pri proceste pristávania už nedonesú
- hlavne sa nevzdávajte
Mne to tentokrát nevyšlo podľa predstáv. Všetko sa však deje kvôli niečomu. Ja som v pláne nemala New York. Pravdupovediac, ani som netúžila tam ísť, ale videla som ho a som rada. Zmeškaný let nie je katastrofa, hlavne nestresujte a hľadajte najlepšie riešenia pre seba. Skúšajte a nevzdávajte sa. Čoskoro spíšem aj príbeh o prílete späť na SR. A veru to bol zážitok ako z filmu. “Je tu nejaký doktor”, to si nevymyslíš, to je život. Ja mám pocit, že si tam hore robia plány aby som mala o čom písať :D.
