Naozaj je šoférovanie v Amerike sloboda?

V každom filme americkej produkcie má priemerná americká rodina pred rodinným domom aspoň dve autá. Jedno na prácu, druhé pre manželku alebo ešte jedno pre dieťa. Vodičský preukaz tínedžeri môžu získať v šestnástich rokov a prvé auto zväčša dostanú od rodičov na narodeniny. Alebo keď úspešne urobia vodičský preukaz. Slovák sedí pri pozeraní takéhoto filmu s prekríženými rukami na hrudi, zdvíha obočie, ktoré mu zvýrazňuje vrásky na čele a šomre. Pardon, spomína, ako on/a na šestnáste narodeniny dostal tortu a kolieskové korčule po bratovi. Voľnou rukou, v ktorej nedrží pivo, si ťuká po čele, že tí Američania sú rozmaznaní a ešte sa budú sťažovať, že namiesto červeného auta dostali biele. “Nevedia čo od dobroty”. Podobne som reagovala aj ja, len v ruke som nedržala pivo, ale ovládač aby som ten film mohla prepnúť a pustiť si na film, kde sa dostávajú reálnejšie darčeky ako autá. Viete však prečo majú v každej rodine aspoň dve-tri autá?

Moje začiatky so šoférovaním … po 15 rokoch pauzy

“Ak tu chceš prežiť musíš šoférovať”. Pre niekoho tak samozrejmá vec, pre mňa pocit úzkosti a panický strach, už len z pomyslenia na to, že si mám sadnúť na sedadlo vodiča. Vodičák som si začala robiť v 17ke, podmienka bola mať 18 v deň skúšok a nechcela som strácať čas. Od zloženia skúšok som nešoférovala ani raz až do svojich 33 rokov. Nie je dôležité ako som dospela do tohto štádia, ale to, že SOM TO PREKONALA. Hrabať sa v minulosti nemá zmysel, teda pokiaľ nerobíte archeologický výskum, samozrejme. Spomínam si na tú chvíľu, keď sme zaparkovali na parkovisku v blízkosti nášho bydliska. “Ivanka teraz sa vymeníme”. Pochytila ma panika, bolo mi príšerne teplo, srdce mi búchalo ako splašené a chcela som utiecť resp. som sa nedokázala ani pohnúť. “Ale mne je doma dobre, ja nepotrebujem nikde šoférovať”, snažila som sa z toho vyvliecť. Neúspešne. Trvalo ešte hodnú chvíľu, kým som sa posadila na sedadlo vodiča. Žiadny nátlak, iba trpezlivé čakanie. “Máš čas”. Mohlo to byť 15 minút, no mne to prišlo ako večnosť. Mala som v hlave boj medzi strachom, ktorý nebol podložený žiadnou zlou skúsenosťou ani som si ho nevedela vysvetliť a racionálnym uvažovaním, že “veď si len sadni OMG”. Predstavte si to memečko “idem nejdem idem nejdem”. Presne som sa cítila, ako keby sa v mojej centrále bili Joy a Anger a stláčali gombík “GO” a “STOP”. Rozbolela ma hlava, zhlboka som sa nadýchla a sadla si. Myslím, že rovnakú dobu trvalo kým som zatvorila za sebou dvere a pri pohľade na volant nepociťovala pocit na zvracanie. To bola prvá lekcia. Pekne pomaličky. Vysvetliť kde čo je atď. Druhá spočívala v naštartovaní a pohnutí sa z miesta. Bol to veľmi dlhý proces, ale vedela som, že šoférovať viem a ten strach je len v hlave. Nechcem aby ma viac ovládal a obmedzoval ma. Na Slovensku som ešte nešoférovala, lebo nemusím, ale v USA to inak nešlo. Síce som stále v napätí, ale šoférujem. Verím, že aj vy, ktoré ste mi písali, že ste na tom rovnako, nájdete odvahu a tak trpezlivú osobu, ktorá vás v prekonaní tohto strachu podporí ako mňa. Let’s do it!

Vyskúšame MHD?

Po príchode do Ameriky som viedla dlhé rozhovory. Tie som viedla už aj pred tým. Tým, že v Amerike, alebo v oblasti kde som bývala, nie sú paneláky ako u nás, všetko je od seba veľmi vzdialené. Bez auta ste tu ako bez nôh. Buď budete robiť deťom taxikára do neviem kedy alebo im radšej kúpite ojazdené auto a získate slobodu. Vy aj deti. Verejná doprava tu neexistuje. Dobre zavádzam vás. Existuje, ale nefunguje na pravidelnosti a jazdiť ňou je nie len nebezpečné, ale aj na hanbu. Autobusy využívajú tí najchudobnejší ľudia. Amerika je veľmi rasistická, veľmi. Bieleho, ako sa tu nazývajú, v takej MHD neuvidíte. „Čo keby si ma odfotili, OMG!! To by som potom mohla chodiť už iba kanálmi.“ Moje otázky, či by sme verejnú dopravu predsa len nevyskúšali, už len pre ten zážitok, sa nestretli s pochopením. Po pár dňoch som pochopila, že to myslia smrteľne vážne. Bez srandy. Adrenalínová jazda MHD sa teda nekonala. Namiesto toho som dostala manuál vodiča osobného automobilu a začala obnovovať svoje šoférske schopnosti, ktoré som nadobudla v osemnástke a od vtedy nepoužila. Auto je vraj sloboda.

Prišlo mi to zvláštne, a asi aj stále príde, že vodičský preukaz si Američania môžu urobiť už v šestnástich rokoch, oficiálne piť alkohol môžu až po dovŕšení dvadsaťjeden rokov a v osemnástke ich väčšinou „vykopnú“ z rodičovského domu. Áno, tam ich rodičia nemusia podľa zákona živiť do dvadsať šestky kým študujú. Chceš študovať? Nech sa páči, nájdi si prácu a študuj. Samozrejme, keď rodičia majú, čo zväčša nemajú, tak pomôžu aj finančne. Už bez tak má takmer každý Američan aspoň dve práce. O tom, však v inom príspevku, prečo je tomu tak. Vráťme sa k šoférovaniu a pravidlám cestnej premávky, ktoré mi doteraz nedávajú zmysel.

Každá križovatka má iné pravidlo

„Teraz pôjdeme doľava. Aha je zelená, ale musíš najprv pustiť všetkých oproti, ktorí majú takisto zelenú.“ Nechápavo sa otočím na sedadlo vodiča, ešte som sa len snažila navnímať atmosféru zo sedadla spolujazdca, a zatvárim sa podobne ako Slovák pri sledovaní filmu z úvodu článku. „Prosím? Takže mám zelenú, ale aj tak musím čakať?“, dodala som jedným dychom. „Hovoril som ti, že nad niektorými vecami ti zastane rozum“, dodal s úsmevom na tvári môj americký anjel strážny “a ešte musíš dávať pozor aj na chodcov, tí môžu mať zelenú keď aj ty”. Moja mantra znie „nerieš veci, ktoré nedokážeš ovplyvniť, jednoducho ich iba prijmi“. Zhlboka som sa nadýchla a riadila som sa tým aj v tomto prípade. Na ďalšej križovatke sa vo vetre hompáľali žlté semafory zavesené na kábloch, so štyrmi svetelnými znakmi. „Štyri? Akože pripraviť sa, nezabiť sa, pozor a choď?“, hovorila som posmešne nahlas. Tentokrát sa hlava otočila zo sedadla vodiča a dostala som vysvetlenie, že jeden znak je šípka a napríklad na tejto križovatke môžem ísť doľava iba keď bude táto šípka svietiť. Alebo to bolo doprava? Už si nespomeniem. OK možno je tomu tak aj na Slovensku, ale tam som nikdy nešoférovala. Hovorím si, či tie pravidlá nemôžu byť ešte komplikovanejšie. Verte mi, že môžu a sú.

Všade STOPky

Križovatky, semafory a značky STOP tu milujú. Sú všade a preto je dobré z domu vyraziť naozaj skoro ak chcete prísť na miesto včas. „Na ďalšej pôjdeme doprava.“ Hovorím si v duchu, že super bude zmena. „ …máš červenú, prečo odbáčaš“, povedala som preľaknuto. „Doprava môžeš ísť aj keď svieti červená, len si dávaj pozor aby nič nešlo zľava“, dostala som vysvetlenie od anjela strážneho. „To si robíš srandu“, zasmiala som sa. Dobre to slovo „srandu“ som povedala oveľa vulgárnejšie. „Takže doľava na zelenú dávam prednosť protiidúcim alebo čakám na zelenú šípku, ak je to na značke napísané, a doprava môžem ísť na červenú, ale dávam prednosť zľava. Popri tom musím čítať doplňujúce značky od koľkej do koľkej môžem kedy kam odbáčať podľa týchto pravidiel a kedy čakať na šípku?!“ opakovala som si nahlas nové vedomosti s nechápavým výrazom v tvári. „JOP“, usmial sa na mňa  anjel strážny. Oprela som sa do nepohodlnej sedačky spolujazdca a uprela pohľad pred seba „toto je divné, veľmi divné“. Potom sme sa dostali na ďalšiu, poslednú križovatku, ku ktorej som už potrebovala aj zápisník a pero.

YIELD? nerozumiem

Križovatka s obráteným trojuholníkom, po stranách červený a v strede biely s nápisom „all yiedl“. „Panebože, aj sa bojím opýtať, čo sa ide teraz diať“, mrmlala som si. „Jednoducho musíš zastaviť vozidlo a do križovatky vstupujete v poradí v akom ste zastavili“, dostala som vysvetlenie situácie, z ktorej ma prepadala úzkosť. „Ja si mám teda pamätať a sledovať kto kedy zastavil a podľa toho ísť do križovatky“, opakovala som si v duchu, „to radšej budem chodiť pešo“, skonštatovala som nahlas. „Welcome to America“. Toto ak budem ešte raz počuť, hahaha :D.

Iná krajina, iné pravidlá

Je to tak. Iná krajina, vlastné pravidlá. Nič iné mi nezostávalo iba to rešpektovať, naučiť sa to alebo som ešte mohla zostať doma a pozerať netflix. Hmm asi nemusím písať čo vyhralo. Šoférovanie mi však nakoniec celkom išlo a asi mi aj teraz trošku chýba. Na to akú scénu som dokázala vytvoriť, že ja šoférovať nebudem, tak ma to veľmi bavilo. Šoférovala som aj sama, spievala s rádiom a odpovedala na otázky spolujazdca. Autá, šoférovanie a cesty mi tu príde oveľa bezpečnejšie ako na Slovensku. Jazdí sa tu pomalšie, cesty sú širšie a autá väčšie s automatickou prevodovkou a kamerami. Toto som presne potrebovala. Trpezlivého učiteľa, automatickú prevodovku a prekonať svoj strach, ktorý netuším, kedy sa stihol tak rozvinúť. Hlavne že som ho prekonala a získala slobodu. Ako tomu Američania hovoria. Niekto si môže povedať, že sú Američania rozmaznaní (?) alebo pohodlní (?), ale pozrite sa na to aj z druhej strany. Prečo nevyužiť benefity technológii. Prečo si neuľahčiť život? Keď je automatická prevodovka, tak ju používajme, keď sú kamery na parkovanie, tak prečo nie. Je to o uhle pohľadu, to budem tvrdiť vždy. Nepíšem o tom kto je lepší a horší, len moje postrehy.

Hlavné rozdiely

• v Amerike sú takmer všetky autá s automatickou prevodovkou, u nás je väčšina s manuálnou prevodovkou
• v Amerike nemusia byť zapnuté svetlá aj počas dňa, tak ako u nás, ale to tiež záleží od štátu a od cesty, takže sa môže stať, že pri vjazde na niektorú časť cesty už svetlá musí mať zapnuté (samozrejme je to napísané na značke, ktorú nestihnete prečítať :D)
• na Slovensku je povinná výbava lekárnička, výstražný trojuholník, vesta, v Amerike nič také neexistuje
• na Slovensku je nulová tolerancia alkoholu v Amerike si môžete dať jedno-dve pivká (0,8 promile)
• v Amerike neexistuje označenie Hlavná cesta a na každej križovatke sa musíte riadiť značkami, ktoré sú na danej križovatke, komu a kde dať prednosť, kde zastaviť, spomaliť
• v Amerike je neuveriteľne veľa semaforov a stopiek, veľa a všade 😀
• u nás sú semafory na strane kde zastaví auto, v Amerike sú umiestnené oproti t.j. pozerám sa na semafor pred seba, ktorý je u nás otočený na opačnú stranu, radšej prikladám ukážku USA vs. SR
• takisto semafor skočí z červenej rovno na zelenú u nás ide červená, oranžová, zelená ale naopak je to tak isto ako u nás t.j. zelená, oranžová, červená
• inak v Amerike to je označené ako žltá (yellow signal) nie ako u nás oranžová
• neznášam aj milujem navigáciu v jednom 😀 keď sa cesta rozdvojuje tak podľa mňa neexistuje “však rovno” 😀 či? existuje doprava alebo doľava

… a je ich oveľa viac

• u nás sú obmedzenia rýchlosti podľa toho kde sa nachádzate t.j. diaľnica, obec atď. a podľa značenia kde začína končí napr.obec, ako rýchlo máte ísť, v Amerike niečo také neexistuje a musíte sledovať dopravné značky s povolenou rýchlosťou
• v Amerike je málo kruhových objazdov
• na SR sa jazdí oveľa rýchlejšie ako v Amerike, resp. u nás je povolená vyššia rýchlosť
• v Amerike pri tankovaní pohonných hmôt musíte najprv zaplatiť (kreditkou priamo na stojane) a potom tankovať, u nás musíte najprv natankovať a ísť zaplatiť na pumpu (samozrejme už existujú aj samoobslužné stanice)
• v Amerike majú straaašne veľa značiek, ktoré treba čítať t.j. je tam veľmi veľa textu … u nás na to máme znak a nie text … to ma celkom dosť vyrušovalo
• samozrejme nesmiem zabudnúť na pravidlo, že doprava môžete ísť aj na červenú ak nič nejde zľava a keď idete doľava tak dávate prednosť oproti idúcim autám 🙂
• veľmi sa mi páčia vodiace čiare, keď je viac pruhov a odbáčate, tak presne viete kadiaľ ísť … stvorené ako pre mňa
• úplne super sú široké cesty a takmer všade sú cesty jedným smerom a druhým smerom sa ide po inej ceste – za mňa je to bezpečnejšie
• uff čo ma prekvapilo bola zrazená zver lemujúca cesty – u nás sú to krížiky v USA to bola zver uff a koľko – je to asi spôsobené hlavne tým, že tie cesty sú také široké, okolo sú len polia a tie pruhy sú predelené ďalšou “lúkou/lesíkom” tak tá zver nevie, že keď prebehne cez cestu tak o 2 sekundy je na druhej ceste a myslí si že ide do lesa – neviem ale nebol to pekný pohľad
• u nás neexistuje značenie školských zón v Amerike je toho veľa – špeciálny tvar značky aj farba
• prechodov pre chodcov je tam veľa a všetky sú s číselnou info, koľko sekúnd bude zelená, super (áno áno už sa to dostáva aj k nám), často majú chodci zelenú keď aj auto .. takže pozor!

Zaujímavosť na záver

• v Amerike šoférujú kamióny a školské autobusy prevažne ženy
• chodci majú vždy prednosť

Ak ste mali možnosť šoférovať v USA a stretli ste sa alebo vás takisto niečo prekvapilo a nespomenula som to, napíšte mi do komentára. Som zvedavá, či to vnímam takto iba ja, alebo sme viacerí.