ostrovy Murano a pestrofarebné Burano // 24 hodín v benátskej lagúne #1

Ďalší cestovateľský sen som si splnila druhý februárový týždeň. Tento výlet som chcela absolvovať už niekoľko rokov, ale nikdy som nikoho nenašla, kto by sa na to dal. Tento rok som bola rohodnutá cestovať sama, keď sa mi podarilo prehovoriť Lussy, ktorá je autorka napríklad týchto krásnych vianočných fotiek. Išlo o “trojdňový” výlet do Benátskej lagúny, v rámci ktorého bola aj návšteva ostrovov Burano a Murano a hlavný cieľ bol samozrejme Benátsky karneval. Dôvod, prečo som dĺžku výletu dala do uvodzoviek je jednoduchý. Išlo síce o tri dni, ale dva dni z toho sme boli v autobuse. Výlet bez ubytovania, takže lepšie to vystihuje názov príspevku “24 hodín v benátskej lagúne”. Aj napriek tomu som sa rozhodla rozdeliť týchto 24 hodín do dvoch príspevkov, pretože keby som dala všetky fotky do jedného článku, tak by to bolo príliš veľa. Vyrážali sme v piatok neskoro večer, okolo siedmej sme vyrážali z BB, takže sme v autobuse spali. Ja som už vytrénovaná a takéto spanie mi nerobí žiadny problém, aj keď mám 175 cm. Problém mi robia iba tie povinné prestávky, čo znamená každé 3,5 hodiny budíček a teda nesúvislý spánok. Keď som už hore, tak ich využívam hlavne na nákup časopisov v Rakúsku, kde sú lacnejšie o 2 eurá. V Taliansku sme boli  približne o 11 hodín neskôr, takmer celú cestu sme spali, a ako prvé sme si to zamierili na silnú kávu.  Lussy túto kávu nikdy nepila, takže som ju zasvätila, že káva je naozaj silná a keď ju raz ochutná, tak už nebude chcieť inú. Ja som si dokúpila aj čerstvé voňavé pečivo, ktoré zbožňujem, a pustili sme sa do kávy. Káva bola úžasná, och, a dodala nám silu na celý deň, až sme nechápali 🙂 Potom autobus zastavil na parkovisku v prístave a vydali sme sa na dobrodružstvo na ostrov Burano a Murano. Ako to prebiehalo, čo tu môžete vidieť a na čo si dať pozor sa dočítate nižšie v článku, stačí rozkliknúť. Na výlete po Bentáskej lagúne mi okrem Lussy, robil spoločnosť aj Nikon D3400, ktorý som si zamilovala na prvé stlačenie spúšte. Krásne fotí, teda v porovnaní s mojím D3100, a je oveľa ľahší, čo som veľmi ocenila na celodennom výlete. Všetky fotky sú fotené Nikonom D3400, ktorý je síce zo začiatočníckej rady, ale predsa nemusíme mať všetci full frame fotoaparáty, aby sme si z výletu doniesli krásne fotky. Na fotoaparát vám pripravím samostatnú recenziu a porovnám ho s mojím D3100 🙂 TIP: Ak chcete vidieť fotky v plnej kráse kliknite na ne a zobrazia sa vám väčšie 🙂

BURANO

Priznám sa, že som vôbec nepostrehla názov prístavu resp. miesto odkiaľ sme sa plavili na prvý ostrov Buráno. Lístky na loď zakúpili sprievodcovia, skupinové, takže to neviem vyčítať ani z neho pretože sme ho nedostali. Plavili sme sa však jednou loďou na Burano, Murano aj do Benátok. Spomínam si iba, že to bola nejaká súkromná spoločnosť. Počas plavby som si sadla dovnútra, pretože vonku bola poriadna zima. Cestou nám sprievodcovia (boli sme spojené 4 skupiny zo SR takže sa dopĺňali) porozprávali zaujímavosti o tomto ostrove a dostali sme aj info, že sa tam nedá stratiť a ak sa niekto stratí, tak budeme úplne prvý 😀 bola to výzva, ale naozaj sa tam nedalo stratiť. Cesta na Burano trvala asi hodinu, ale nám to prebehlo neuveriteľne rýchlo. 

Čím je ostrov Buráno zaujímavý a známy? 

V Benátskej lagúne sa nachádza viac ako stovka väčších či menších ostrovčekov. Ostrov Buráno je od Benátok vzdialený 7 km. Ostrovov Burano sa považuje za perlu všetkých ostrovčekov v okolí Benátok. Je to najpestrejší ostrov v lagúne s vysokou šikmou kostolnou vežou San Martino a s farebnými domami pozdĺž kanálov je povestný Casa Bepi. Hlavná tepna Via Baldassare Galuppi nesie meno skladateľa a rodáka z Burana. Burano je sústavou štyroch ostrovov navzájom prepojených sústavou kanálov a mostov. Maličké domčeky, sú mnohokrát tak úzke, až sa nechce veriť, že v nich niekto vôbec býva. Pri pohľade na domčeky máte pocit, akoby ste sa dívali na umelcom upravené fotografie. Farebné domy sú súčasťou dlhej tradície. Táto bohatosť farieb mala svoj význam v minulosti, pretože vymedzovala hranice majetku a podľa legendy slúžila rybárom k rozpoznaniu svojich domov, keď sa vracali z lovu rýb. V minulosti dávala mestská rada majiteľovi domu povolenie na vymaľovanie fasády príslušnou farbou. Miestny obyvatelia veľmi rýchlo pochopili, že nádherné farbené domy sú veľkým lákadlom pre turistov a tak sa naďalej pokračuje vo farebnej tradícii.  Pre ich kolorovanie platia jasné pravidlá – dva susediace domy nemôžu mať rovnakú farbu, a pokiaľ si chce niekto takto príbytok vyzdobiť, musí o povolenie požiadať miestne úrady. Okrem neónových farieb je Burano známe aj svojou čipkou, nájdete tu aj múzeum čipkárstva.

Burano je nádherné, tie farby a ten pokoj. Čakala som, že tam bude plno turistov a hlavne ruch. Turistov tu bolo iba zopár, miestami mi to prišlo ako keby to niekto niekde reguloval, a ruch tam bol minimálne. Všade bolo veľa malých obchodíkov s magnetkami a suvenírmi, ale nikde nebola kopa turistov ani žiadny prehnaný chaos a stres. Sprievodkyňa nám povedala, že Burano je ostrov, kde sa čerpá atmosféra Benátskej lagúny a skutočne to tak bolo. Ja vám ten pokoj a kľud ani neviem slovne opísať. Bola sobota a tá patrila praniu prádla, čo bolo aj vidieť. Hocikde boli natiahnuté šnúry a všade viselo prádlo, ktoré vialo vo vánku. S Lussy sme sa prechádzali po “hlavných” uliciach popri vode, ale potom sme sa odvážili zájsť aj do bočných úzkych uličiek. Urobili sme dobre. Tam nás čakali ďalšie farebné domčeky a ulice bez ľudí. Naozaj bez ľudí, stretli sme asi iba jeden ázijský pár, inak nikoho.  Nevedeli sme kam ideme iba sme tak chodili a motkali sa a skutočne sme nezablúdili, aj keď ja som bola raz v strese, či sme nezašli už priďaleko. 

Samozrejme sme nevynechali ani mosty, na ktorých už bolo trošku viac turistov, ale boli disciplinovaní a pekne sa púšťali a zbytočne neboli na moste dve hodiny. Na mosty rozhodne choďte, je z nich nádherný výhľad na farebné domčeky a lagúnu. Vlastne z týchto mostov vznikajú všetky fotky na pohľadnice a magnetky. Nezabudnite zájsť aj na koniec ostrova resp. nezostaňte iba na moste, na konci na vás čaká ten nádherný nekonečný výhľad na lagúnu, ktorá sa v nekonečne spája s oblohou. Ak budete mať také šťastie na počasie ako my, tak budete mať takýto krásny výhľad. Čo sa týka počasia, tak vo februári tam je poriadna zima a fúkal poriadne chladný vietor. My sme mali 9 stupňov a nádherné slnečné počasie bez jediného obláčika, tak som si zobrala kratšiu a tenšiu vetrovku akú nosím doma. Predsa len bolo u nás -10, tak som si povedala, že načo budem brať takú teplú páperku. Urobila som chybu. Zoberte si dlhšiu vetrovku, šál, čiapku a nezabudnite na rukavice. Lussy si ich zabudla a ľutovala. Slnečné okuliare som tiež ocenila. 

Čím je ostrov Muráno zaujímavý a známy? 

V súvislosti s Benátkami sa aj u nás často stretávame s pojmom „benátske sklo“, prípadne „benátsky krištáľ“, prípadne „benátsky luster“. Kto však navštívil benátsky ostrov Murano už vie, že to nie je celkom správne označenie. Už v stredoveku totiž benátska vrchnosť rozhodla, aby sa v záujme ochrany pred ničivými požiarmi všetky sklárne z mesta vysťahovali práve na neďaleký ostrov Murano. Prvý pohľad do ústia kanála pretínajúci hlavný ostrov nasvedčuje, že najväčšia sláva tunajších sklárov je už zrejme ta tam. Za bielym majákom návštevníka vítajú červené továrenské múry z neomietnutých tehál.

Na ostrove sú aj kostoly a obytné štvrte bývalých sklárov, ktorí mali zakázané vycestovať, aby nemohli vyzradiť tajomstvo „benátskeho“ skla. Ak niekto zákaz porušil, hrozila smrť nielen jemu, pretože mocná Benátska republika mala všade svojich vyslancov, ale aj celej jeho rodine. Väčšina turistov však smeruje do vnútra ostrova, kde sú mnohé sklárne prebudovaná na umelecké galérie, ateliéry a obchody so suvenírmi, medzi ktorými prevažuje sklená bižutéria, figurálne plastiky a poháre všetkých možných tvarov a farieb.

Výletné lode (vaporetto) zvyčajne majú dohodnuté, v ktorej sklárni majú „službu“ pre turistov, teda kde sú sklári pripravení vo vyhradenej dielni pri roztopenej peci ukázať zopár majstrovských kúskov, ako sa im na konci sklárskej píšťaly a v šikovných rukách mení žeravá sklovina na pohár, krčiažtek alebo skleneného koníka. Pre návštevníka je to úchvatné divadlo, pretože iba málokde má dnes možnosť na vlastné oči vidieť tradičnú ručnú prácu sklára pri ozajstnej sklárskej peci, odkiaľ ich postupne vytláčajú automatické stroje. Ukážka nebýva dlhá, jej cieľom je hlavne navnadiť turistov, aby si v priľahlej vzorkovni či predajni určite vybrali aspoň nejaký trblietajúci sa suvenír zo vzácneho muránskeho skla.

Ešte krátka prechádzka okolo susedných výkladov, aké klenoty či lustre ponúka konkurencia a vaporetto už čaká, aby turistov odviezlo na niektorý iný ostrov alebo späť do Benátok, pretože ako sami domáci priznávajú, okrem sklární a s nimi prepojených obchodov toho na  tomto ostrove niet veľa čo pozerať. 

zdroj

Cesta z Burana trvala približne 40 minút, opäť sa nám to zdalo ako pár minút. Tento krát sme boli hore a vychutnali sme si teplé slnečné lúče. Sem tam zafúkal poriadny vietor, ale inak to bola jedna báseň. Však sme zo Slovenska odchádzali po dvoch týždňa bez slnka, tak sme nevedeli, či si užívať Burano a Murano alebo to slnko. Bolo to úžasné 🙂 Môžem potvrdiť úplne všetko čo som sa dočítala na webe a máte to skopírované vyššie. Loď zastavila pri vopred dohodnutej sklárskej dielni, kde nám predviedli umenie a zaviedli nás rovno do obchodu. Tam to bolo niečo hrozne resp. iba pre mňa inak to bolo nádherné. Z obchodu sme sa nevedeli vymotať, čo mi navodzovalo pocit úzkosti, všade bolo plno ľudí s ruksakmi a chuťou niečo kúpiť. Všade iba sklo a výrobky od výmyslu sveta, nemala som chuť nič si kupovať, aj keď sa hovorí, že kto si na Murane nekupi nič zo skla ako keby tam nebol, bolo mi to jedno. Chcela som sa z toho obchodu plného malinkých a veľkých vecí, ktoré sa kedykoľvek mohli rozbiť, dostať von. Hovorím pocit úzkosti neviem ani prečo. Išla som sa v panike opýtať sprievodkyne, či by bola taká zlatá a zistila kde je východ. Oni boli tiež mimo a nevedeli, tak sa išli opýtať predavačky, ktorá nám ukázala cestu von. Asi nikdy som si neužila cestu von tak ako tu 😀  Takisto môžem potvrdiť aj to, že sme mali asi 40 minút na tento ostrov z toho 20 padlo na ukážku v sklárni a 15 na vymotanie sa z obchodu. Nemali sme čas na prechádzku po ostrove, majú to pekne vymyslené skutočne. Ostrov ma však neoslovil, všade boli továrne, komíny a ošarpané domy. Galérie a múzea však mohli byť pekné. Nechoďte tam však s ruksakom, ja som sa tam bála prejsť, že sa niečo rozbije 🙂 Sklo bolo krásne, farebné, ale inak ma ostrov veľmi neoslovil. 

všetky fotky sú fotené Nikon D3400