Druhá zastávka nášho veľkonočného dobrodružstva bolo hlavné mesto Litvy, Vilnius. Litovčania ho nazývajú “mesto baroka” podľa veľkej koncentrácie stavieb z tohto obdobia, a turisti resp. sprievodcovia ho prezentujú aj ako “mesto kostolov a chrámov”, pretože niekde v Európe nie je také množstvo kostolov ako práve vo Vilniuse. Môžem to len potvrdiť, pretože som tu videla kostoly a chrámy z rôznych období, v rôznych štýlov a náboženstiev. Čo však okrem kostolov a chrámov môžete vo Vilniuse vidieť? Ktoré miesta som navštívila? Ako sa mi tu páčilo a čo ma veľmi prekvapilo? Všetko sa dočítate v článku.
Po príchode do Vilniusu to naša sprievodkyňa vymyslela úžasné. Išli sme sa ubytovať na hotel a mali sme 30 minút čas pre seba. Hodila som si sprchu, prezula si tenisky a do ruksaku zbalila iba nevyhnutné veci, aby som so sebou neťahala všetko. Potom sme sa stretli pred hotelom a vyrazili do mesta. Veľmi ma prekvapila opäť architektúra. Centrum mesta bolo zaradené do zoznamu UNESCO, ale kedže nerešpektovali upozornenia a ďalej budovali, vyradili ich a už nikdy sa tam nemôžu vrátiť. Kedysi bol Vilnius nielen kultúrnym, ale aj geografickým centrom Litovského veľkovojvodstva a tiež významným mestom v rámci poľsko-litovskej únie. Vilnius sa rozlieva údolím, kde sa stretávajú rieky Užupis, Neris a Vilnia. Názov hlavného mesta vznikol skomolením mena rieky Vili, ktorá Vilniusom preteká. Vilnius patrí medzi najpodceňovanejšie hlavné mestá Európy. Litovčanky sú najkrajšie oblečené ženy aké som kedy videla, ja by som povedala, že prekonajú aj Parížanky, ja som nikdy nevidela tak krásne, nenútene a štýlovo oblečené ženy, no wow. Vraj nosia takéto vysokánske štekle celý deň, no ja som ich videla iba v naozaj trendy mokasínach a oxfordkách … tu by som sa vyžila čo sa týka obliekania … btw. dámy , platí to aj o mužoch, išla som si krk vykrútiť 😀 😀 Veľmi ma prekvapil fakt, že s kočíkmi a deťmi ste tu videli mužov a nie ženy. Tie asi doma oddychovali. A aj keď ste videli muža a ženu, kočík tlačil muž alebo sa staral o deti a naháňal ich. Zaujímavé, veľmi zaujímavé. Litva bola pekná, zaujímavá ale neviem, či by som sa sem ešte chcela vrátiť, kvôli nejakej pamiatke alebo zážitku. Určite tu musí byť krásne, keď človek viac spozná históriu a spôsob života. Na to množstvo kostolov by som potrebovala mapu, prípadne sa zamerať iba na jedno obdobie alebo náboženstvo, lebo je tam toho neskutočne veľa. V Litve sa dohovoríte po slovensky, len musíte rozprávať pomaly a spisovne 🙂 a češtine raj už nerozumejú iba slovenčine. Ceny sú tu také ako u nás, nič predražené. Nepáčilo sa mi to neskutočné množstvo žobrákov. Ako viete, tí sú hlavne pri kostoloch a tu ich bolo požehnane. Boli veľmi otravní, ale veľmi, nič nepomáhalo, nalepili sa na vás a otravovali, pritom nevyzerali ako bezdomovci, iba ako ľudia, ktorí zneužívajú dobrotu turistov. Ak chcete ísť na pozostatky horného hradu t.j. Gediminasov hrad, tie dolného hradu sú rovno pod Gediminasovom hradom (je tam aj tabuľa), tak určite odporúčam ísť pešo nie lanovkou. Lanovkou to bude trvať asi 10 sekúnd, ale stojí asi 8 eur, čo je zbytočne vyhodenie peňazí. Platí sa potom ešte aj vstupné do hradu resp. veže. Pešo je to trošku náročné, strmé, v lodičkách ani balerínach neodporúčam, je to trošku klzké, ale máte sa kde držať nebojte, len si dajte pozor, aby ste si nevyvrtli členok. Smerom dole som takmer spadla, ale je tam zábradlie. Nezabudnite si vychutnať aj atmosféru. Úplne hore , vedľa vstupu do lanovky sú lavičky. Sadnite si a iba pozorujte okolie. Budete mať výhľad na tú modernejšiu časť mesta. Vo veži je múzeum a vizualizácie hradu. Úplne hore, kam vedú iba jedny schody t.j. čakajte susedov a predbiehanie sa na schodoch, je výhľad na úplne celé mesto. Nádhera. Krásne vidíte všetky kostoly, katedrály, námestíčka. V čase, keď som tu bola ja bola na hrad otvorená iba bočná cesta t.j. museli sme si to celé obísť, nedajte sa odradiť a obchádzajte hľadajte, vždy sa dá dostať hore zadarmo nie iba lanovkou. V meste sme boli asi 4 hodiny a celkom mi to aj stačilo, ale určite sa tu dá stráviť aj celý deň aj dva, len si vopred niečo zistite a zamerajte sa na konkrétne pamiatku alebo miesta. Ak tam budete len tak chodiť, tak z toho budete mať chaos ako ja. Veľa rôznych štýlov, rýchlo sa meniace centrum z historického k modernému.
// trošku histórie
Najznámejšou pamätihodnosťou tohto mesta sú zvyšky Horného hradu tzv. „Gediminasov hrad“ zo 14. – 15. storočia, Stará zbrojnica z 15. storočia, Gediminasovo námestie zo začiatku 16. storočia so sochou zakladateľa mesta, veľkého kniežaťa Gedimina, na úpätí Hradnej hory a symbol mesta – Gediminasova veža s námestím. Najviac ma zaujalo námestie s naozaj nádhernou Katedrálou a s vysokou vežou. Vnútro veže je prázdne, bez výzdoby. Moderná stavba pochádza z druhej polovice 18.storočia, a v krypte je pochovaných niekoľko významných osôb 15. a 16.storočia, ktoré na tomto mieste tvorili dejiny. Napríklad: Vytautas, Žigmund Keštutaitis, svätý Kazimír či Alexander Jagellonský. Ku katedrále neodmysliteľne patrí aj zvonica patriaca k symbolom celého mesta. Katedrálne námestie ukrýva ešte jednu zaujímavosť. Na zemi narazíte na kúsok dlažby granitovej farby s nápisom Stebulas. Slovo v znamená litovčine “šťastie” a podľa miestnej povery ho nájde ten, kto príde k hviezde medzi nápisom a otočí sa na nej okolo vlastnej osi. Hmm zistila som to až neskoro 🙂 asi mám dosť šťastia. Staré mesto je posiate zvonicami kostolov a katedrál. Aj vďaka ním, ale aj židovskú štvrť sa Vilnius prezýval „Jeruzalem Pobaltia“ či „Jeruzalem severu“. Naproti leží neveľká Hora troch krížov. Stáli tu už takmer pred sto rokmi, no Sovieti ich strhli a až v 1989 ich mohli vztýčiť nanovo. Vilnius je plný kostolov a takmer vždy keď sa rozhliadnete okolo seba, aspoň jeden kríž či vežu niekde uvidíte.
Litva sa považuje za poslednú pohanskú krajinu celej Európy. Kresťanstvo tu prijali až v roku 1387, teda po viac než tisícke rokov odkedy začal platiť Konštantínov Milánsky edikt. Bola poslednou krajinou, kde sa kresťanská viera v Európe zakorenila. Gotický kostolík sv.Anny si zamiloval aj Napoleon , dal príkaz ho rozobrať po tehlách a previesť do svojej krajiny, no keď zistil, že to nie je možné a rozpadol by sa, tak sa rozhodol že ho ponechá na tomto mieste kde je teraz. Za najkrajšou stavbou celého mesta, ktorou je podľa domácich Kostol sv.Anny musíme opustiť ulice starého centra a vydať sa k brehom riečky Užupis. Celé staré mesto Vilnius je zapísané v zozname svetového dedičstva a hovorí sa, že spoločne s estónskym Tallinnom patria k najkrajšie zachovaným stredovekým mestám na severe Európy. Cítiť ako sa tu za stáročia namiešala gotika, barok, renesancia a novšie budovy zatienil neoklasicistický štýl. Dokonalá príručka architektúry. Bol to velikansky mix architektúry. Dá sa tu objaviť aj krásny pobaltský jantár, Nie nadarmo tu začínala známa Jantárová cesta smerujúca na juh do talianskeho prístavu Aquileia. Tradícia jantáru je dodnes v Litve veľmi silná a v meste Palanga na brehu Baltského mora, by sme dokonca našli jantárové múzeum. Z jantáru sa tu predávajú šperky, ale aj iné ozdoby a mnohí si malý kúsok odnášajú na pamiatku domov Ja som si nedoniesla, pretože nás sprievodkyňa upozorňovala, že tma predávajú veľa nepravého resp. jantár zmiešaný s rôznymi inými zložkami (jantár to musí obsahovať, inak by dostali pokuty).
Neďaleko kostola sv. Anny a Katedrály Theotokos tečie rieka Užupis. Oddeľuje Vilnius od umeleckej štvrte, ktorá v rámci recesie vyhlásila 1.apríla v roku 1997 nezávislosť. Na vstup do nej Vám netreba pas ani občiansky preukaz, len dobrú náladu. Zo širokého aj blízkeho okolia sa sem zbiehajú umelci, muzikanti, spisovatelia, básnici či voľnomyšlienkari. Podľa užupijskej ústavy má každý človek právo byť smutný, byť šťastný či nešťastný a dokonca sa myslelo aj na psi a každý pes má právo byť psom. Kedysi tu sídlila židovská štvrť, no po nešťastných udalostiach druhej svetovej vojny tu takmer žiadny nezostal a do oblasti sa začali sťahovať bezdomovci, prostitútky a kto nemusel, ten sem nevkročil. Po rokoch sa karta obrátila a štvrť objavili umelci. Dnes sa hovorí, že zo siedmych tisícoch obyvateľov je minimálne tisícka z umeleckej brandže. Ľudia a turisti sem neprichádzajú za pamiatkami, ale za atmosférou. Niektorí prirovnávajú štvrť k parížskemu Montmartru, iný zase ku kodanskej Christianii, no Užupis leží niekde v strede a akoby mala v sebe kúsok z každej zo slávnych štvrtí. Symbolom celého Užupis sa stal anjel stojaci na vysokom stĺpe. kedysi tu stála socha vajca, ale napokon sa rozhodli, že anjel ich bude lepšie reprezentovať. Oplatí sa sem zavítať najmä večer. Vtedy ožijú galérie, podniky, puby, bary, malé rodinné reštaurácie a celá štvrť ožije. Prednášky, workshopy, koncerty, či recitály sú tu na dennom poriadku a kto má v sebe čo i len maličký kúsok umeleckej duše, pre toho bude návšteva Užupis veľmi príjemným spestrením. Sprievodkyňa nás upozorňovala, aby sme nejedli koláčiky a dávali si pozor čo pojeme, ak sa do tejto “Sranda republiky” rozhodneme ísť. Koniec mesta patrí Bráne úsvitu do ktorej dokázali zakomponovať Kostol Panny Márie. Pri pohľade zo starého mesta pôsobí ako kaplnka, no kto vyjde popod bránu von do mesta nového, otočí sa späť, ten uvidí len bránu. Zaujímavo to architekti vymysleli. Hore v kaplnke sa ukrýva vzácna ikona Panny Márie.
foto: © Ivana Klepáčová
