Prebudila som sa do chladného januárového dňa. Bola sobota a pár dní do mojich narodenín. Tento deň, narodeniny, som prestala vnímať ako špeciálny už dávno. Externé štúdium na vysokej škole mi prehodilo priority a párty s kamarátmi som na šesť rokov vymenila za víkendové sedenie na prednáškach alebo skúškach. Nesťažujem sa, bola to moja voľba. Narodeniny som naposledy oslávila, tak ako sa patrí s pohárikom v ruke a na parkete, keď som mala sladkých dvadsaťdva. Vtedy som mala rovno dve oslavy. Lebo dvadsaťdva = 22. Tridsiate štvrté narodeniny však boli výnimočné a nezabudnuteľné. Bola som v Amerike v USA a preležať ich v posteli by bol hriech. O tom ako som cestovala do Ameriky a čo všetko som zažila, si môžete prečítať v časti travel/ USA.
Veľké rozhodnutie
Sedela som na drevenej stoličke rukami si podopierala hlavu. V hlave mi prúdili myšlienky, že sa blíži čas môjho návratu domov. Na Slovensku sa situácia, ale nezlepšovala. Opäť sa skloňovalo predĺženie núdzového stavu a lockdown. Dlaňami som si zakryla oči a nahlas vydýchla. Odsunula som stoličku a prudko vstala. Obula som si teplé topánky, natrela si tvár spf50, zazipsovala sa do zimnej bundy v army odtieni a na hlavu si dala šedú čiapku, ktorá bola už poriadne obnosená. Zatvorila som za sebou dvere a zhlboka sa nadýchla čerstvého vzduchu prevoňaného slnkom. “Tu mi pomôže iba prechádzka”, povedala som si a vykročila s neprítomným pohľadom do neďalekého parku. Našla som voľnú lavičku, posadila sa, oprela som sa a opäť vzdychla. Zatvorila som oči a užívala si teplé slnečné lúče. Až som na pár minút zaspala. Párkrát som sa z hlboko nadýchla. “Ivana uvažuj”, rozprávala som sa sama so sebou. “Aký má zmysel vrátiť sa domov? Pracovať môžeš aj odtiaľto, máš tu všetko čo potrebuješ”. Bolo mi hrozne ťažko pri pomyslení, že ma rozhodnutia vlády odrádzajú vrátiť sa domov. Neprekážala mi karanténa ani testy, ale vedela som, že keď sa vrátim, budem niekoľko mesiacov zatvorená medzi štyrmi stenami a obklopená smutnými pohľadmi a negatívnymi myšlienkami. Oprela som si lakte do stehien a sklonila hlavu do dlaní. Hlboko som sa nadýchla, ešte raz som sa pozrela do slnka, usmiala sa a urobila rozhodnutie.
Prebookovala som letenky. Nakoniec som v Amerike strávila Štedrý deň, Silvester, Nový Rok a ešte aj moje narodeniny. Každý sviatok na inom mieste a v inom meste. So exciting. “Ivanka, našiel som jedno otvorené múzeum,” povedal môj americký anjel strážny. Hneď som zbystrila pozornosť a začala sa usmievať. Odložila som rozčítanú knihu a premiestnila sa do obývačky. “V Philladelphii, v Pennsylvanii”, povedal. “Uuuu” rozžiarili sa mi oči ešte viac. Monet, Picasso, sochy, architektúra a diela z celého sveta premiestnené po kúskoch pod jednu strechu. Bolo rozhodnuté. Jedným kliknutím sme objednali vstupenky a druhým hotel. Zbaliť kufor, nastaviť budík na skorú rannú hodinu a päťhodinová cesta za umením môže začať. Poviem vám, to ranné vstávanie za to stálo …
wow wow wow
Prechádzame dlhým The Girard Point Bridge ponad rieku Schuylkill River. Modré železné časti mosta sa striedajú so šedou oblohou ako na starom filmovom pásme. Pohodlne sa opieram do sedačky spolujazdca a užívam si tento pohľad, pripomínajúci časozber. “Pozri sa naľavo”, ozvalo sa z miesta vodiča. “Wooow” okamžite som vystrelila a pravou rukou hľadala v kabelke telefón. “Toto si musím odfotiť”, povedala som, a bez toho aby som odvrátila zrak od približujúcej sa machule tvorenej mrakodrapmi, som začala robiť fotky a videá. Philadelphia ma očarila už na prvý pohľad. Vstupujeme do mesta, prechádzame popri Benjamin Franklin Bridge a na sekundu mám pocit, že som sa ocitla kdesi v San Francisco. Na pravej strane sa črtajú dlhé ulice lemované mrakodrapmi. V zrkadlovej fasáde sa odrážajú historické budovy a sochy. “Wow”, povedala som si v duchu aspoň desaťkrát. Neviem kam sa skôr pozerať. V jednej ruke držím telefón a natáčam ľavú stranu. Očami sledujem pravú stranu. Výmena. Oči naľavo a mobil napravo. Taký súlad moderného a historického som snáď ani nevidela. Moje oči chceli vidieť všetko, obzerala som sa pred seba, za seba až som ucítila tvrdý náraz. Líce ucítilo tvrdosť okna. Zasmiala som sa a pozorovala mesto ďalej. Pred nami sa pomedzi mrakodrapy črtala nádherná historická budova. Rýchlo sme sa k nej približovali a nestihla som si ju pozrieť v plnej kráse. O pár minút som sa na tomto momente už len smiala …. potom to prišlo.
Prekvapenie v hoteli
Kvôli aktuálnej situácii sú hotelové služby obmedzené, ale nikto nič nezatvára. Funguje každé druhé poschodie a každá druhá izba aby sa obmedzil pohyb ľudí. Hotely boli zväčša plne obsadené. Každý chce niekam vypadnúť na víkend. Je to súčasť americkej kultúry. Jedenie vonku a víkendové výlety. Čo som sa naučila je, že keď sa neopýtaš tak nedostaneš viac. Už pred check in sme sa opýtali cez chat, či by nám mohli dať nejakú peknú izbu s pekným výhľadom. Však sa len pýtame, nečakali sme zázraky. Na Silvestra nám to napríklad nevyšlo. Hotel bol úplne plný a dostali sme izbu s výhľadom na zadný nápis hotela :D. Ale v izbe sme boli minimálne, celý deň sme strávili na pláži. O tom však inokedy. Otvorili sme izbu na takmer najvyššom poschodí, ktoré bolo sprístupnené pre hostí. Privítala nás veľmi príjemná hudba a tlmené svetlo. Rohová izba, what? Ten výhľad!!! Ľudia ten výhľad. To bolo ako z časopisu a produktových fotografií katalógu “spoznávajte USA s nami” :DDD. Stáli sme pri okne dobrých 10 minút a len sa usmievali a obdivovali mesto z výšky. “Aha pozri na tú sochu” … “pozri tam ideme zajtra” … “wow veď my vidíme priamo do budovy radnice” … neprestávali sme sa udivovať. Poviem vám, toto bol zážitok na ktorý budem ešte dlho spomínať. Mali sme výhľad na celé mesto a tú historickú budovu, ktorú som si nestihla prezrieť, sme mali celý pobyt pred oknom. V noci som sa zobudila a len tak sa usmievala a pozorovala mesto. Zámerne sme nechali závesy odtiahnuté. Vôbec sa mi z tej izby nechcelo odísť. Pustili sme si dokument o Philadelphii a dozvedeli sa naozaj veľa zaujímavosti o meste. Dali sme si jednu rýchlu nočnú prechádzku mestom, kúpili večeru, potraviny na cestu na druhý deň a zaspali. V pondelok bol sviatok, takže sme vedeli, že bude všetko zatvorené a je potrebné myslieť dopredu. Ehm a keďže bolo všetko zatvorené lebo bol sviatok, bolo otvorené múzeum?
Je to múzeum vôbec otvorené?
Nie len že bolo otvorené aj cez sviatok, ale vstup bol dokonca zadarmo. To nevymyslíš. Ráno sme si privstali, zobrali si vopred zabalené raňajky z recepcie, navarili kávu a vybrali sme sa na rannú prechádzku mestom. V noci ma šokovalo množstvo bezdomovcov v uliciach. Vlastne sme stretli iba bezdomovcov a policajtov. Ráno mesto dostalo úplne iný vzhľad. Na zrkadlových oknách mrakodrapov sa odrážalo mäkké svetlo slnečných lúčov, ktoré si hľadali svoju cestu pomedzi historické budovy. Nádhera. K múzeu vedie dlhá ulica lemovaná zástavami z celého sveta. Našli sme aj našu, slovenskú, a našla som na nej asi 5 chýb. Hmm no pekná reprezentácia Slovenska. Do otvorenia sme mali ešte pol hodinu ktorú sme využili na malé občerstvenie, silné esspreso a niekoľko fotiek na slávnych schodoch pred múzeom. Vyšliapali sme dlhé schodisko, na ktorom trénovali nádejní boxeristi a športovci, vo viere, že si ich tam niekto všimne a budú mať kariéru ako Rocky. Až na samom vrchu, pred vchodom sme uvideli nápis. “Entrance closed”. Pozreli sme sa na seba a začala naháňačka s časom, pretože sme mali vstupenky na presný čas.
Zápas s časom
Nezapamätali sme si celý oznam resp. bolo tam uvedené, že máme použiť vstup vľavo pod schodami. Len ako to mysleli, že mám zísť dole schodmi a ísť doľava alebo sa postaviť čelom ku schodom a ísť doľava. Doprava? Doľava? Stupňoval sa vo mne stres. Postavila som sa pred múzeum a išla doľava. Ehm chyba, mala som počúvať anjela strážneho a ísť dole schodmi a doľava. To sú tie detaily, ktoré mi v angličtine ešte unikajú. Nevadí, aspoň sme videli múzeum z každej strany. Dostali sme sa ku vchodu s malým meškaním, ktoré nikto neriešil. Vstupy sa predlžovali z dôvodu merania teploty a nutných rozostupov. Pri vstupe sme si odložili nepotrebné veci, zavesila som si na krk zrkadlovku, do zadného vrecko zastrčila mobil a v rukách pred sebou rozprestrela mapku trojposchodového múzea umenia. “Navrhujem začať od horného poschodia”, navrhol anjel strážny, ktorému som tento krát s úsmevom odpovedala “ok, let´s go”.
Chce to plán
Pri pohľade na rozsiahle zbierky múzea umenia sme usúdili, že to chce plán. Prstom na mapke sme si ukázali kadiaľ sa budeme pohybovať, aby sme stihli všetko. Čakala nás 5 hodinová cesta domov a na ďalší deň práca. V jednej miestnosti sme sa ocitli v Ázii, po prekročení prahu ďalšej sme obdivovali krásu brnenia s tým najdrobnejším zdobením aké som kedy videla. Kubisti, surealisti, americké, európske umenie. Selfíčko Pabla Picasa a slnečnice Vincenta Van Ghoga. Monetové kvetinové obrazy a do toho hypermoderné, nami nepochopené, čmáranice na stenách. Nechcem nikoho uraziť, rozumiem je to moderné umenie, ale vyzeralo to ako keby nechali papier v škôlke a vybláznili sa tam 3 ročné deti (aha toto). Každému sa páči niečo iné, ja to rešpektujem, určite to má svôj význam. Vrátili sme sa ale k Rembrandtovi a Warholovi. Po pár hodinách sme si museli dať pauzu. Káva, koláč a pokračujeme ďalej. Niektoré “special exhibitions” sme iba prešli bez zastavenia a z niektorých sme nešli spustiť oči.
Je to láska
Mesto Philadelphia a múzeum umenia sa mi zapísali do srdca. Bol to naozaj silný zážitok a neváhala by som a išla tam ešte raz. Keď sa už bude dať sedieť na kávičke a len tak sledovať ľudí bez rúšok. Boli ste v tomto krásnom meste? Ako na vás pôsobilo? Páčilo sa vám? Napíšte mi.
