Bol nádherný novembrový deň. Slnečné lúče prenikali korunami stromov a zvýrazňovali na opadávajúcich listoch jesenné farby. Slnko však nehrialo. Iba nám robilo radosť svojou prítomnosťou na azúrovo modrej oblohe. Pani zima sa stále intenzívnejšie hlásila o slovo a vytláčala jeseň z vedúcej pozície. Je to všestranná umelkyňa. Behom pár minút sfarbila aj moje ruky. Neprirodzene červenú farbu na končekoch prstov som zmierňovala svojim horúcim dychom. Hlboký nádych studeného vzduchu do pľúc sem tam zabolel, no výdych do dlaní znamenal príjemnú úľavu. Vo vzduchu vytváral biele obláčiky, s ktorými sa hral vietor a odnášal ich do neznáma. Výmena outfitu počas fotenia prebehla hladko. Ako kvalitne nacvičené baletné číslo. Na rifle sukňu, pod rifle pančuchy, termoprádlo v telovej farbe a hrubý sveter navrch. Tentokrát som okrem štebotajúcich vtákov na stromoch, mala aj iných divákov. Miestnych obyvateľov parku, ktorým som svojim oblečením na lavičke zabrala jediné slnečné miesto. Boli nekompromisní, zrak ani na chvíľu neodvrátili. Naopak, ešte viac sa pootočili, aby lepšie videli. Rozumiem, to ja som bola narušiteľ pokojného rána. Outfity mám vždy vymyslené tak, aby prezliekanie neodhaľovalo nič čo by nemalo, takže mi to nejako extra neprekážalo. “Však nech sa pozrú”, myknem plecom a pokračovala vo vrstvení.
What I wear: skirt: Klepáčová – handmade, handbag: oriflame, beret: c&a, turtlneck: vintage
Po fotení sme sa zohriali v trojstennom (je to vôbec slovo?) stane s vyhrievaním pred neďalekým shoppingom. Zabalili sme sa do mäkkej deky, vydezinfikovali ruky a unavene sme sa opreli do prúteného kresla. “V novembri som teda na terase ešte nesedela”, povedala som a pritiahla sa bližšie k ohrievaču. “Všetko je raz prvý raz”, vzápätí som si sama odpovedala. Opatrenia nepustia a bola som vďačná aj za tú jednu terasu so sedením v dvojmetrových rozostupoch. V rukách som kŕčovito zvierala šálku teplého mätového čaju, ktorého vôňa mi vyčarila úsmev na tvári. Vidličkou som pomaly odkrojila nadýchaný koláč s kúskami orechov na vrchu a vložila do úst. “Hmmmmm”, zahmkala som a vychutnávala si jeho sladkú chuť. Všetky zmysly tancovali od radosti. Človek nikdy nevie, kedy si opäť bude môcť dovoliť takýto, dnes už, luxus. Čaj a koláč v spoločnosti. Kedysi tak bežná, obyčajná až samozrejmá vec. Je apríl 2021 a stále dúfam a verím. Aká maličkosť tebe naposledy urobila radosť? Mne obyčajná, teda už neobyčajná, cesta vlakom. Mala by som menej používať slovo obyčajná a bežná. Olala.
Sukňu sme ušili z látky, ktorú mi podarovala moja sledovateľka na instagrame. Článok o tom ako sme ju ušili už čoskoro na blogu. Zatiaľ si popozerajte našu handmade tvorbu v časti upcycling&handmade.
Za krásne fotky ďakujem: Janka Šípka Photography
