V jednej ruke veľký kufor na kolieskach, v druhej ruke zvieram, stále kŕčovito, obal s dokladmi a pasom. Ešte pred celým kolotočom kontrol som bola presvedčená, že moje prvé kroky na americkom území budú sprevádzať aj slzy šťastia. Sprevádzal ich iba zrýchlený dych, lebo respirátor, a oči pobehujúce z jednej strany na druhú. Jedným okom hľadám objednaný odvoz a druhým sa uisťujem, že ma už nečaká žiadna ďalšia kontrola. Našťastie tam čakal iba odvoz. Odľahlo mi. Vonku padal dážď so snehom a fúkal nepríjemný vietor. Bola som mokrá, mierne zmätená, ale šťastná. Celú cestu na ubytovanie som tvrdila, že som v pohode, že som sa prepla včas na “mínus šesť hodín” a nie som vôbec unavená. Viem, vy chcete vedieť prečo som do Ameriky cestovala, nie že som samú seba klamala, že keď mám na hodinách iný čas, tak sa organizmus okamžite prispôsobí. Prečítajte si druhú časť mojich zážitkov po USA. Prvú časť: Ako som sa dostala do Ameriky v strede celosvetovej pandémie
Prvé kroky
Cestou autom som sa pozerala z okna okolo seba a mala som pocit, ako keby som starý kontinent neopustila. Napadlo mi, že či sa to lietadlo počas môjho spánku neotočilo a nie sme kdesi pri Záhorskej nížine. Áno, bola som veľmi unavená, len som si to nechcela priznať :D. Príchod na ubytovanie bol takisto trošku zvláštny. Mala som pocit, že to tam poznám, a pritom som tam bola prvýkrát. Poznala som ho z fotiek a presne som vedela, kde čo je. Moje kroky smerovali do spálne. Otvorila som batožinu, postavila som sa nad kufor a s rukou na čele pozorovala ten neporiadok. Milovníčka organizovania oblečenia a komínikov v šatníku má v kufri takýto chaos?! Nemala som, ale silu vybaliť ju a už vôbec nie poukladať oblečenie. Nevedela som nič nájsť, všetko bolo pomiešané, ponožky medzi knihami, kozmetika medzi tričkami. Rukou som odsunula pokrčené šaty a vytiahla zubnú kefku, spodnú časť pyžama a prvé tričko ktoré som videla. Dala som si horúcu sprchu, pohár bieleho vína a ľahla si do pripravenej postele nad ktorou visel z filmov známy stropný ventilátor. Zaspať som však nedokázala.
Cez deň spánok v noci hlad
Trvalo mi ešte niekoľko dní a nocí, kým môj organizmus pochopil, že budeme jesť a spať v trošku inom režime. V noci som sa budila hladná a cez deň som potrebovala hodinu-dve spať. Občas som sa cítila ako keby som mala na chrbte vypínač a niekto ho vypínal a zapínal. Jednoducho som si v priebehu dňa ľahla “na 5 minút” a zobudila som sa o niekoľko hodín. Bolo to náročné, ale dňom za dňom sa to zlepšovala a ja som si zvykla. Občas som prepadala frustrácii. Nedokázala som sa ani len osprchovať bez inštrukcií ako pustiť tie ich zvláštne kohútiky na vodu. Nevedela som ako odomknúť a ani otvoriť dvere. Zapnúť správne svetlo bola svetelná diskótéka s vypínačmi, použiť práčku veľké dobrodružstvo a naučiť sa ovládať rúru a vždy si uvedomiť, že mi tam svieti teplota vo fahrenheitovej a nie v celsiusovej stupnici veľká výzva. Prvé dni bol na obed dobrý aj taký chlieb s nátierkou z chladničky, ktorá si nevyžadovala špeciálne schopnosti, len sem tam zapípala, že je už dlho otvorená. Všetko som sa však naučila veľmi rýchlo. Pozorovala som kto čo ako ovláda a následne som to hneď skúšala. Po pár dňoch som si zvykla aj na neustále hučanie klimatizácie, nižšiu teplotu v dome a aj na to, že sa môj laptop odmieta pripojiť k wifi a musím sedieť so sieťovým káblom pri routery. Po pár dňoch už išlo všetko ľahko. Až kým sme nešli na prvý nákup potravín.
Nákupy a potraviny
Ani si len neviete predstaviť, aký široký sortiment miestne obchody ponúkajú. Doma pri požiadavke “kúp paradajkovú omáčku” vyberáte z úzkeho regálu, ktorý obsahuje 7-8 druhov. Tu to bola prechádzka pomedzi dve dlhé uličky na 5 minút :D. To isté nasledovalo aj s cestovinami, čajmi, chlebom a výber rôznych druhov mlieka … tak to by bolo na samostatný článok. Z toľkého množstva potravín ma prepadala úzkosť a nedokázala som urobiť žiadne rozhodnutie. Stále som uvažovala, v čom sú iné tieto špagety od týchto. Prečo je tu toľko druhov rýb? Všetko tu je iné. Nad niektorými vecami mi zastával rozum, ako napríklad množstvo plastových tašiek, ktoré dostanete pri pokladni. Nad niektorými som si povedala “wow, prečo to nemáme aj u nás”. Všetko má svoje výhody a nevýhody. Dostala som jedinečnú príležitosť vidieť Ameriku z pohľadu Európanky a na moje nekonečné otázky som dostávala aj výklad Američanov, prečo to tak funguje. Bol to zážitok a informácie na nezaplatenie. Pochopila som, že nie všetko čo vidíme v televízii alebo si prečítame v novinách je pravda. Pravda to možno aj je, ale zle sa na to pozeráme. Niekto si povie, že nám stačí tých 7 druhov omáčok, načo viac. Niekto sa môže na to pozrieť tak, že je to skvelé, že majú taký bohatý výber a z ponuky si vyberú aj vegáni, vegetariáni, gluten-free alebo osoby ako ja, histaminici. Každá minca má dve strany a je len na nás ako sa vec či situáciu pozrieme. Nie všetko mi dávalo hneď zmysel, ale snažila som sa neriešiť kto je lepší, ale skôr som porovnávala a chcela všetkému rozumieť. Dá sa ale všetkému rozumieť?
Najväčší kultúrny šok
Milujem spoznávanie nových kultúr a možnosť porovnávať to s tým, na čo som dlhé roky zvyknutá. Pozerať sa na vec s nadhľadom, open-minded ako to v Amerike hovoria, a urobiť si záver na základe vlastnej skúsenosti. Nebolo to len o paradajkovej omáčke. Asi najväčší kultúry šok bol pre mňa spôsob komunikácie a to ako sa k sebe správali cudzí ľudia. Každý sa usmieval, bol milý, na prechodoch vodiči púšťali chodcov už z diaľky, každý sa prihováral a bol ústretový. V každom obchode zamestnanci prehodili 4-5 viet so zákazníkom už pri vchode, predstavili sa menom a boli ochotní poradiť, doniesť, vymeniť. Prvé týždne sa mi často stávalo, že som tieto rozhovory podvedome ignorovala. Bola som zvyknutá zo Slovenska, že po vstupe do obchodu, jednoducho nakupujem a nikto ma neoslovuje, aby sa mi predstavil menom alebo predstavil osobne najnovšiu kolekciu. Preto mi ani nenapadlo, že rozprávajú na mňa. Zachraňoval to môj americký anjel strážny, pretože to pôsobilo, že som neslušná. Rýchlo som pochopila, že sa táto small talk nedá len tak preskočiť. Američania to majú v krvi a je to pre nich prirodzené, ako je pre nás prirodzené, že sa v tom obchode na nás nikto nepozrie. Snažila som sa komunikovať, ale nešlo mi to. Obávala som sa, že poviem nejakú hlúposť, alebo že sa rozkecajú takou rýchlosťou, že im nebudem rozumieť. Teraz trošku ľutujem (ako ja nikdy nič neľutujem, ale neviem nájsť iné slovo), že som to nevyužila na zlepšovanie sa v angličtine, aby som vedela rýchlejšie reagovať, ale príležitosti snáď ešte prídu. Aj pozorovanie a načúvanie mi veľmi pomohlo. Najkrajší moment bol, keď sme sa rozprávali po slovensky a zastavila nás jedna pani s otázkou “akým jazykom rozprávate?”. Naučili sme ju povedať “Ahoj” a “Dovidenia” a dodala, že máme naozaj nádherný jazyk, že jej krásne znie v ušiach. Veru máme :).
90 dní na vrátenie tovaru bez udania dôvodu – je to naozaj tak?
Ako milovníčka módy som neobišla ani obchody s oblečením. Vysadili ma v shoppingu a priznám sa, bola som stratená. Toľko obchodov a toľko tovaru. Ak si už tu niekto niečo nevyberie tak nikde. Za každým rohom predavačka, ktorá sa chcela prihovoriť. Pomóóóc. Na jednej strane kvalitné kúsky, zvučné mená, prijateľné ceny na druhej enviromentálny dopad a plné šatníky oblečenia. Opäť je to o uhle pohľadu. Pre milovníkov módy je to raj. Ja k takým milovníkom patrím, ale moje vnútorné ja bojovalo s týmito dvoma protipólmi. “Oooo pozri na tie šaty” … “Ivana, nemáš dosť oblečenia?” … “ale pozri aké je to kvalitné a za tú cenu” … “urob si radosť dievča”. Takto nejako prebiehala diskusia medzi rozumom a srdcom a neustálym vracaním sa k vešiaku so šatami od môjho milovaného Karla Lagerfelda. Naskytla sa mi jedinečná príležitosť pozorovať nákupné správanie Američaniek, spôsob ich myslenia pri výbere oblečenia, zistila som ako sa obliekajú, čo s čím kombinujú, mohla som si vyskúšať a pochopiť skladanie kolekcií pre túto časť planéty. Zistila som ceny, kvalitu, značky, ktoré americký trh ponúka. Čo sa k nám v nových kolekciách nedostalo a len tak si sadnúť a pozorovať ľudí, ktorí v obchodoch nakupovali. Také mravenisko s dvojmetrovými rozostupmi a rúškami (samozrejme). Vedeli ste, že tu môžu vrátiť tovar do 90 dní bez udania dôvodu? U nás by niečo také nefungovalo. Obidve krajiny, národy máme úplne inú mentalitu a iné myslenie. Im by to ani nenapadlo ísť to vrátiť na 89 deň, lebo môžu mať niečo nové. Nenapadlo. Pôjdu to vrátiť iba ak s tým niečo skutočne bude. Od známych na Slovensku počúvam príbehy ako si jedna pani chodí meniť topánky , v rámci reklamácie, každú sezónu. Iné myslenie, veľmi iné. Som veľmi rada, že som mohla zažiť, vidieť a pochopiť rozdiely medzi dvoma kultúrami, národmi, kontinentami, ktoré rozdeľuje Atlantický oceán. Veru sú aj také veľké ako ten oceán. Dva rozdielne svety, v myslení, správaní aj spôsobe žitia.
Už mi rozumiete, prečo som do Ameriky nakoniec tak túžila ísť? Spoznať kultúru, spôsob myslenia, spôsob žitia, ako to tam funguje a zistiť či to čo som doteraz iba počúvala je naozaj tak. Ach bol to nezabudnuteľný zážitok a moje nazeranie na Američanov sa už navždy zmenilo. K lepšiemu. Až keď to zažijete a pochopíte, môžete sa posunúť ďalej na ceste za svojim cieľom, snom. Bez toho to nejde. Počas cesty americkými obchodmi nám s mojim americkým anjelom strážnym napadla skvelá myšlienka, ako nie len pomôcť aj prírode, ale vás niečo naučiť, neustále na sebe makať a inšpirovať sa navzájom. Už čoskoro sa dozviete viac. Na základe mojej skúsenosti som sa rozhodla urobiť si výskum a porovnať nákupné spôsoby Európanov a Američanov. Ak máte 5 minút a chuť, prosím vyplňte dotazník. Nezabudnite ma sledovať na instagrame a hashtag #pinkhoodietraveltheusa
