“V parte anjel, a čert v čepci” (o žene po svadbe), ” Dostať sa pod čepiec” (vydať sa), “Čepiec jej na bok stojí” (o opitej žene)Čepiec – kápka, ketýš – pokrývka hlavy vydatých žien. Tvar úzko súvisel s typom ženského účesu. zadná časť čepca, dienko (kolko, vrštek, zadok, zadník, záplatka), pokrývala temeno a tylo. Čelo lemovala prišitá členka (čipka, furma, náčelník, stránka, vrch, vrštek, zúbky), ktorá bola v niektorých regiónoch (Hont, Gemer, Orava, Turiec, Liptov) dlhšia, siahala niže uší alebo voľne splývala, alebo sa vyhla dohora (čipky, mazny, uši, záušnice). Ojedinele sa k čepcu pripevňovali samostatné vejárovité členky (predek – okolie BA, čelko – Šariš). Čepiec sa upevňoval zaviazaním tkanice navlečenej do spodnej časti dienka, stuhou previazanou cez čepiec (kantárik, obôcka, prednička, šnúrovačka, uzda, zamatka) a ihlicami. Materiál a techniky zhotovovania čepca sa rôznili regiónmi aj dobovo. V 19. stor. prevažovalo dom.plátno – paličkované čipky a ich kombinácie, ojedinele sa zachoval arch.spôsob pletenia čepca na krosienkach (okolie Trenčína, Hont, Liptov) a sieťovanie (Orava, Liptov) Na rozhraní 19.-20.str.sa tieto materiály a techniky nahrádzali novšími (kupovaný textil, strojová čipka, čipkoviny, hačkovanie). Vývoj čepca viedol v niektorých regiónoch k väčšej diferencovanosti, často v spojení so zmenou účesu. Vznikli osobitné formy č. na všedné a sviatočné príležitosti, pre mladuchu a mladú ženu do určitého času po sobáši, spodný a vrchný č.(Tekov, Hont). Inde sa č.zväčšil, často pomocou lepenkových vložiek (okolie ZV, Horehronie). Na vých.SR (Šariš, Zemplín, Abov) zanikal a namiesto neho sa rôzne upravovala šatka (chustočka, začepka). Podľa miestnych zvyklostí sa niekedy na č.uväzovali rôzne textílie – šatka, niekde zostáva nepokrytý. Výzdoba (výšivka, čipky, nášivky zo stúh, korálikov atď.), ornamentika a farebnosť bola regionálne i lokálne rôznorodá a závisela o.i.od príležitostí a veku. Čepiec si zhotovovali ženy samy, niektoré č. kupovali od čipkárok al.od priekupníkov. Na výrobu dekoratívnych sviatočných č.sa špecializovali niektoré ženy v dedine. Čepiec bol povinnou súčasťou odevu vydatej ženy. S pokrytou hlavou musela chodiť aj slobodná matka, ktorá začepčili doma do čepca alebo šatky aj bez svadobného obradu. Obrad čepčenia mladuchy bol dôležitou súčasťou svadby, ktorý ako symbolický akt prežíva až do súčasnosti (čepčenie šatkou, klobúkom). Pojem č.sa v jazyku folklóru ustálil vo význame znaku vydatej ženy. (zdroj textu: encyklópedia ľudovej kultúry Slovenska 1, VEDA). Pokochajte sa krásou heľpianskych čepcov, ktoré pribudli do mojej zbierky ľudového odevu z Horehronia. 



******
Našu originálnu tvorbu nájdete v záložke >>> ŠITIE
DIY projekty nájdete v záložke >>> DIY
Kontakt na mňa v časti >>> KONTAKT

******

You May Also Like

Leave a Reply