zelená maxi sukňa // príroda vs. ľudia

Takúto krásu mám za domom. Musím si vyšliapať jeden menší kopec (keď ho porovnám s okolitými v BB tak je mini) a som tam. Voláme to agátový lesík. Ako deti sme sem chodili zbierať bazu a agátové kvety. Mama z nich varila sirup. Doteraz keď ochutnám takýto sirup, tak si spomeniem, ako sme sa predierali lesíkom a brat dostal alergický "záchvat" haha. Dnes sem zájdem, keď potrebujem kľud, zoberiem si foťák, vodu, vypnem mobil a idem. Nad touto lúkou je cesta, nad ktorou začína ochranné pásmo Národného parku Nízke Tatry. Dlhé roky to bola pokojná cesta, ktorú Sásovania  využívali na prechádzky s kočíkmi, bicyklovanie, behanie a prechádzky a bola bezpečná. Dnes tu auta lietajú príliš rýchlo a často sa zmení na veľké parkovisko. Doba sa mení a aj rozmýšľanie ľudí ... je príliš sebecké, to ja ale neovplyvním, môžem sa nad tým iba zamýšľať. Žiaľ pozemky pod touto cestou, ktorá ešte nezasahuje do ochranného pásma, rozpredali a budú tu domy. Neviem si ani predstaviť, ako budú v tejto najpokojnejšej lokalite rovno pod lesom, stavať niekoľko rokov domy, ako tam budú chodiť nákladné autá, v akom stave bude doprava, okolitá príroda a vôbec sa neteším na ten hluk, ktorý tam bude. Určite si to tam každý oplotí do nebeských výšin, lebo chce byť v prírode, ale vlastne aj nechce. Je mi z toho smutno, keď sa pozerám aj z okna business centra s výhľadom na celú BB, ako sa BB rozrástla do kopcov. Potom sa čudujme, že zvieratá schádzajú stále nižšie a bližšie k našim domom a sídliskám. Čo iné môžeme čakať, keď im zmenšujeme priestor na ich pohyb, život, často krát im berieme aj domovy a obživu. Príroda a zvieratá tu boli prvé, to my sme hrozbou, nie zvieratá a vyschýnajúce stromy vedľa našich áut. V jednom dokumente rozprávali o tom, že príroda si dokáže poradiť so všetkým, keď je niečoho veľa, málo, no nevie si poradiť s ľuďmi. Možno sa o to snaží všetkými prírodnými katastrofami, neviem. Na jednej strane vyvíjame lieky, ktoré predlžujú dĺžku života, na druhej strane nemáme na dôchodky, neustále predlžujeme vek odchodu do dôchodku a ja už teraz uvažujem, čo s našou generáciou bude o takých 35 rokov. Vykričala by som to najradšej do celého sveta, keď si čítam komentára na sociálnych sieťach o tom, ako strom ohrozuje auto a treba ho vypíliť. O tom ako vystrieľať všetky diviaky a zvery, ktoré schádzajú do sídlisk. Nie je to tak, že my sme do prirodzeného prostredia postavili niečo umelé, ako parkovisko alebo panelák? Je to jedna z mála tém, ktorá ma fakt dokáže nahnevať. Áno nemám auto, neriešim parkovanie, mám na to úplne iný názor ako väčšina ľudí, ktorí tvrdia, že je potrebné postaviť viac parkovacích miest. Pozreli ste sa však na to ako cestujeme v tých autách? Po jednom. Je to potrebné? Áno, nebudem klamať, aj ja mám dni, ako práve teraz v lete, že som "zúfala" a strašne by som chcela auto resp. vodiča s autom, aby som mohla ísť na všetky výstavy, folklórne festivaly a raz za týždeň navštívila niektorý z našich krásnych hradov. Túto moju potrebu viem však vyriešiť a trochu si privstanem a idem autobusom alebo vlakom. Zisťujem, že na festivaly sú vždy kyvadlovky, že prestupovanie nie je až taká katastrofa a všetko je to len o pohodlnosti a vystúpení zo svojej zóny komfortu. Autobusy väčšinou stoja na mieste konania, nemusím sa rozčuľovať hľadaním parkovacieho miesta, a späť chodia takisto v rozumných intervaloch. Za posledné dva roky som sa naučila chodiť veľa pešo, nosiť na chrbte ťažší ruksak, zisťujem, že keď chcem vidieť svet a Slovensko, tak musím ísť ďalej ako sa spoliehať na to, že všetky poznávačky budú začínať v Banskej Bystrici. Tento čas využívam na čítanie, písanie článkov, editovanie fotiek, počúvaním hudby alebo vymýšľaním výletov. Všetko má svoje pre aj proti. Pôvodne som chcela písať iba o outfite, ale nejako to išlo samé, možno sa už motám vo vlastných myšlienkach, možno nie. Viem, že so mnou nebude veľa majiteľov áut a developerov súhlasiť, ale verím, že niektorí z vás majú rovnaký názor. Aj ja som kedysi chodila veľa autom resp. som bola spolujazdec, áno bolo to mega pohodlné, mohla som si zobrať kopu vecí, mala som sa kde skryť pred dažďom a nemusela som kontrolovať čas odchodu. Naučila som sa, že na výlet stačí aj minimum vecí, ktoré si odnesiem v batohu a vďaka prestupom na spoje spoznávam nové miesta, mestá a aj ľudí. Trošku nekomfortu ešte nikoho nezabilo. Každý sme iný, každý sme jedinečný, v tom je to čaro. Ak chceme niečo zmeniť, tak musíme začať od seba. Dokážeme zmeniť iba seba nie druhých. Ja vás zmeniť nechcem, len prezentujem svoj názor na mieste, ktoré som si na to vyčlenila. 



sukňa, baleríny: reserved; kožákshein (kúpiš tu); top Klepáčová (kontakt ukážka tvorby) ,okuliare: lindex; 
 foto: Marián Klepáč



 

******
Našu originálnu tvorbu nájdete v záložke >>> ŠITIE
DIY projekty nájdete v záložke >>> DIY
Kontakt na mňa v časti >>> KONTAKT

******

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

ďakujem za každý jeden názor / Thank you :)