sú druhí ľudia naozaj šťastnejší a majú lepší život ako ty? // červené pásikavé šaty s klobúkom

Ak ma sledujete na instagrame, tak ste si mohli prečítať príspevok o tom ako mi instagram na jednej strane pomáha s rôznymi návodmi na vyšívanie, inšpiruje a učí ako na kompozíciu fotiek a na druhej strane dodáva pocit melanchólie, smútku hmm ani to neviem pomenovať správnymi slovami. Chcem tým povedať, že na jednej strane je to pre mňa super edukatívny (ak sledujete správne účty samozrejme) a inšpiratívny nástroj no na druhej je to jedna veľká ilúzia, do ktorej keď sa nechá človek vtiahnuť a neodhadne, čo je realita a kde má koniec, tak je na najlepšej ceste k depresii. Ja si tiež často musím pripomínať, že je to iba veľa pekných fotiek, veľa usmiatych ľudí na jednom mieste, čo vôbec nemusí, ale aj môže, odzrkadľovať realitu. Sama si vyberám, či budem sledovať niekoho život a nechám sa tým ovplyvniť alebo žiť ten svoj podľa seba. IG sa vyhýbam hlavne vtedy, keď mám melancholickú náladu, keď mám pocit, že je všetko zlé. Vtedy je najlepšie pustiť si svoju obľúbenú hudbu a venovať sa iba sebe a vážiť si to čo mám a nie uvažovať nad tým čo nemám a kde som nebola. Toto je asi najväčšia chyba (ak to tak môžem nazvať), ktorú robí veľa ľudí. Chce stále viac a viac a viac. Chce to čo majú druhí, čo nemá, a keď to dosiahne tak chce opäť niečo ďalšie. Stačí sa len pozastaviť a spísať si alebo si povedať čo mám. Netrpím hladom, mám prístup k pitnej vode (dokonca toľko, že ňou aj splachujeme - ok viem viem je to kategorizované ako úžitková voda), mám si čo obliecť, mám kde bývať, aj keď to možno nie je podľa mojich tajných predstáv, ale mám strechu nad hlavou. Môžem cestovať, môžem slobodne písať a hovoriť svoj názor, mám prácu, mám okolo seba kamarátov a rodinu, na ktorých sa môžem kedykoľvek obrátiť, aj keď to možno nie je vždy ideálne. Mám bezplatné zdravotníctvo, školstvo a fungujúcu verejnú dopravu. Máme toho toľko a nevážime si to. Viete čo robím? Keď mám chuť si niečo kúpiť, tak sa opýtam sama seba, či to naozaj potrebujem. Premietnem si všetky topánky, ktoré mám, šaty, klobúky a kabelky a v 95 % prípadov si novú vec nekúpim. Druhá veľká chyba je, že sa neustále s niekym porovnávame. Ako to môžeme robiť a ubližovať si takto? Každý človek je jedinečný, každý človek prežíva niečo iné, má iné vlastnosti, schopnosti, talent na iné veci. Je nemožné mať presne to čo iní, pretože NIKDY nebudeme takí ako niekto iný. Aj keď si kúpime nové auto, ktoré sme videli v reklame, neurobí nás to tak šťastnými ako tú rodinku, ktorú zložili dokopy v marketingovej agentúre a zaplatili im za to aby sa tvárili "dokonale". Vážme si čo máme a rozmýšľajme, či potrebujeme niečo čo vidíme na druhých. Neprepadajme pocitu, že keď si kúpim desiate topánky za mesiac, tak budem šťastnejšia. Šťastie sa nedá kúpiť, šťastie nie je náhoda, šťastie je naša voľba, stav mysle. Nech to znie akokoľvek ako otrepané frázy, je to tak, či sa vám to páči alebo nie. Myšlienky vieme ovplyvniť. My sa rozhodneme, či na niečo zareagujeme pozitívne alebo negatívne. My sa rozhodujeme, či si povieme "aká krásna fotka" a zoberiem foťák a niečo sa naučím alebo si poviem "prečo iní cestujú a ja sedím doma" a budem smutná. Stačí si to len uvedomiť, že myšlienky viem ovplyvniť. Možno to teraz nedáva zmysel a hovoríte si, že ako máš ovplyvniť myšlienky, keď "ma ten debil nas*al". No on vás nenas*al. Vy ste zareagovali tak ako ste zareagovali. Človek sa môže vytočiť sám a nie je možné aby vás vytočil niekto iný. Je to pravda aj keď teraz asi poniektorí zatvoria tento článok a povedia si, že "čo je to za hovadina". Je to tak, v danej chvíli v danej situácii ste sa vy rozhodli, že zareagujete negatívne a pokazíte si deň. Skúste to niekedy a v momente, kedy sa neumytým riadom v kuchynke chcete nechať vytočiť, zareagujte tak, že si to nebudete všímať. Umyte si svoj riad a možno slušne upozornite kolegu, ktorý tam nechal tanier, že si ho má umyť. Nedržte to v sebe. Hnev vás zničí. Načo si tým kaziť deň. Jeden múdry človek ma naučil, že si mám vždy predstaviť, že sedím na hladine rieky. Tá rieka môže byť rozbúrená alebo pokojná. Je na mne či do tej rozbúrenej rieky skočím alebo ju budem pozorovať z hladiny. Trénujte a pozorujte. Vráťme sa k tomu ne/šťastnému IG. Na jednom blogu som si prečítala super názor, že IG je niečo podobné ako kedysi náš fotoalbum. Ani tam sme si nikdy nedávali škaredé fotky. Mali sme 36 obrázkový film a zvažovali sme čo odfotíme. Na všetkých sme boli dokonale učesaní, nastylovaní, asi každý si sem tam vypočul "tvár sa normálne", pekne oblečení a fotili sme sa na pekných miestach. Len preto, že používaš IG nemusíš byť influencer. Si obyčajný používateľ IG. Tak to tak berme, ako verejný fotoalbum ľudí z ich súkromného života. Vidíme možno tak 10% ich života, to je aj na fotkách, ktoré mám doma v krabici z detstva. Nevieme, čo všetko je za tými fotkami. Aké boli ich pocity, nálada, či sa nepretvarovali, či nemajú zdravotné problemy, či nie sú nešťastní a či tými fotkami netúžia po pozornosti, láske, či tie domy nie sú prenajaté a autá na lízing. Nedajte sa do toho veľmi vtiahnúť a zostaňte vo svojej realite a žite si svoj život. Nezabúdajte na svojich blízkych. Vypnite mobil, keď ste so svojimi kamarátmi alebo pri rodine na návšteve a nepýtajte si rovno heslo k wifi. Užívajte si tie momenty. Buďte tu a teraz. Buďte sami sebou a pritiahnete si k sebe ľudí, ktorí rozmýšľajú rovnako. Tešte sa z toho čo máte. Občas by som pár ľudí poslala na dobrovoľnícke práce do Afriky, aby sa prebudili. Ja sama by som tam veľmi rada išla. Bola by to krásna facka, ktorú sem tam každý potrebuje.  Nižšie si môžete prečítať ako vznikali tieto fotka, aby ste neupadali do melanchólie, že kde som bola na výlete :). Inšpirujte sa.  



DIY: kávový píling bez chémie, rýchlo, lacno a ekologicky

Nedávno som v obchode zahliadla kávový píling. Všimla som si ho aj na instagrame, ako si ho rôzne influencerky dávajú na pleť a fotia sa s ním. Zaujalo ma to a hneď som si prečítala zloženie. Káva, kokosový olej prípadne vitamín E a nič viac? Hovorím si, že to musí byť vtip. 10-20 EUR za kávu? Veď to si dokážem urobiť aj sama a oveľa lacnejšie s rovnakým efektom. Vedeli ste, že píling je výmysel kozmetických spoločností? Môžete so mnou súhlasiť aj nemusíte, samozrejme používajte čo vám vyhovuje, len ja nemám rada, keď ľudia vyhadzujú peniaze tam kde môžu naopak ušetriť. Áno píling som používala aj ja, kým som nezistila ako si ho vyrobiť bez plastových obalov a platenia za značku. V článku si môžete prečítať "recept" ako si vytvoriť kávový píling z odpadového materiálu a oveľa lacnejšie. Inšpirujte sa.




54. ročník Horehronských dní spevu a tanca v Heľpe // výstava pôvodných krojov obcí Polomka, Telgárt a Heľpa

54.ročník Horehronských dní spevu a tanca bol prvý ročník, ktorého som sa zúčastnila. Na Heľpu sme chodili ako malé deti so starkou, ktorá z tejto obce pochádza. Teraz, keď som sa začala zaujímať o vyšívanie a kroje, Horehronie obdivujem aj z iného pohľadu. Zúčastňujem sa rôznych výstav krojov, čepcov, veľa študujem v knihách zameraných na obce a mikroregióny Horehronia a návštevu Horehronských dní spevu a tanca som nemohla takisto vynechať. Nemala som ani predstavu, čo sa na takom folklórnom festivale bude diať. Dobre vedela som, že sa tam tancuje a spieva, ale tešila som sa aj na to okolo toho. Prečítala som si program, vyznačila som si čo chcem vidieť a nechala som sa unášať atmosférou. Tento rok som absolvovala už tri folklórne festivaly a tento zatiaľ hodnotím ako najlepší. Nemusíte so mnou súhlasiť, určite v tom veľkú rolu zohrala moja horehronská krv :), a vám sa môže páčiť iný festival. Budúci rok určite zavítam aj na Východnú a ešte dám jednu šancu Detve a tento rok chcem ešte zažiť Folklórnu Bystricu a možno ak stihnem aj Pohorelú a Kokavu nad Rimavicou. Veľmi ma látka aj Terchová a festival v Kežmarku. Všetko má ale svoj čas, teraz sa chcem zamerať na Horehronie a poriadne ho spoznať. Ľudový odev, hudbu, zvyky, prírodu. Nie je v ľudských silách (alebo teda aspoň v mojich to nie je) naučiť sa rozoznávať všetky kroje a výšivky celého Slovenska. Existuje aj množstvo výšiviek, ktoré sa rôzne "miešali" z dvoch obcí, pretože z jednej nevesta pochádzala a do druhej sa vydala. V článku si môžete pozrieť veľa fotiek z výstavy krojov zo súkromnej zbierky pána Jagerčíka z Polomky, ktorý bol tak milý, že ma oslovil a dal mi na seba kontakt, aby som sa zastavila a popozerala celú zbierku. Nájdete tu aj moje hodnotenie festivalu, čo sa mi páčilo, čo nepáčilo a niekoľko fotiek zo samotných vystúpení. Inšpirujte sa a možno sa stretneme na ďalšom ročníku v Heľpe.




kozmetické novinky: DECIEM The Chemistry & The Ordinary #2

Od prvej objednávky #1 z e-shopu deciem ubehlo takmer 5 mesiacov. Produkty vydržali teda poriadne dlho. Väčšinu ešte stále mám. Minula sa mi kyselina hyaluronová, ktorú používam denne a vitamín C, ktorý používam každý druhý deň resp. večer. Robila som druhú objednávku a vybrala som si kyselinu hyaluronovú vo veľkom a elegantnejšom balení a dve séra. Odhodlala som sa konečne aj na peptidy, ktorých som sa trošku bála, pretože pleť môže zareagovať tak, že bude červená. V článku vám prezradím o dvoch sérach. Prvé sérum "Amino Acids + B5" poskytuje zvýšenú ochranu pokožky a podporuje jej elasticitu a druhé je "Buffet" komplexné riešenie starnutia pleti s pomocou peptidov, aminokyselín a kyseliny hyalurónovej. Takisto si pripomenieme základné informácie o kyseline hyaluronovej a prečo by ste ju mali používať. Inšpirujte sa.




maličkosť často prezradí o charaktere človeka viac ako veľký skutok // leopardia sukňa

V poslednej dobe si všímam, že ľudia nie sú zvyknutí na drobnosti zadarmo, pozvanie na kávu len tak lebo som rada, že ich vidím po dlhej dobe, že im niekto niečo dá zadarmo alebo im dá nečakane darček k sviatku. Často nevedia reagovať a cítia sa zaviazaní, majú potrebu to oplatiť, dať na oplátku niečo človeku, kto to pre nich urobil. Všímam si to denne. Čím je to spôsobené? Denne len tak niekomu s niečim pomôžem, poradím alebo ho za niečo pochválim (alebo oblečenie aspoň). Robím to lebo chcem. Ani v kútiku duše nečakám žiadnu "protislužbu", nejaké zľavy, úľavy alebo nebodaj darček na narodeniny. Jednoducho robím to lebo to v tom momente tak cítim. Keby som chcela za to peniaze alebo to robím ako protislužbu (alebo ju očakávam), tak to poviem na rovinu. Tí čo ma osobne poznajú vedia, že to tak je a nemám najmenší problém povedať si svoj názor. Viem, že ak by som sa riadila okolím, že napríklad tú rozliatu kávu v strede chodby neutriem a obídem ako oni, lebo to má predsa robiť upratovačka, tak by ma to hrozne zožieralo. Nemám problém zobrať svoju servítku z kabelky a jednoducho to utrieť, veď sa tam môže niekto pošmyknúť. Často zbieram smeti, zatváram smetné koše na ulici, lebo veľa ľudí si neuvedomuje, že keď ich nezatvoria, tak sa vietor postará o to, aby ráno na sociálnych sieťach mohli zdieľať fotku s pohoršeným komentárom, že prečo mesto nerieši odpadky. Nesnažím sa ľuďom hovoriť čo majú a nemajú robiť, to nemá zmysel. Činny sú dôležité nie veľké prejavy. Ukazujem im ako stačí málo, aby sme inšpirovali iných a možno to raz pochopia. Možno aj oni nabudúce zodvihnú plastovú fľašu pohodenú v shopping centre vedľa koša na plasty. Možno aj oni nabudúce pochvália niekomu sukňu, nebudú "čumieť", čo tá druhá strana môže úplne inak pochopiť, a vyčaria touto pochvalou úplne neznámej osobe úsmev na tvári a urobia jej pekný deň. Vždy som mala silnú potrebu pomáhať ľuďom, robiť ich šťastnými alebo ako to napísať. Neriešiť, čo nemôžem ovplyvniť a netrápiť sa pre zbytočnosti, ktoré už nezmením (počasie, zápcha). Stále mám pocit, aj som ho vždy mala, že je to moje poslanie na zemi. Pomáhať, vypočuť a ukázať pozitíva v každej situácii ... ukázať ako zmeniť pohľad na veci (?). Skúšala som aj dobrovoľníctvo v sociálnych službách, o tom som už asi písala, ale to som psychicky nezvládla, pretože mi to prinášalo viac trápenia ako dobrého pocitu. To nie je zmysel dobrovoľníctva. Trápilo ma, že nedokážem pomôcť všetkým ľuďom na zemi, ale iba pár a nerozumela som prečo sa ľuďom otáčajú blízky chrbtom. Akokoľvek niekoho nemusím (nechcem použiť slovo neznášam, lebo to je prisilné), tak by som nedokázala nepomôcť. Bola to dobrá skúsenosť, zistila som kde sú moje hranice. Zistila som, že pomoc ide aj cez maličkosti. Jedno obdobie môjho života som mala veľmi silný vnútorný konflikt, pretože som sa neriadila sebou, ale názormi ľudí (človeka) okolo mňa, ktorí napríklad kúpu časopisu nota bene, ktorý som v konečnom dôsledku iba prelistovala, pokladali za maximálne plytvanie peňazí. Oni už ale neriešili to, že tou kúpou som človeka potešila a možno aj inšpirovala ďalších ku kúpe. Že za tie peniaze bude mať možno dnes kde spať. Často ho predávajú ľudia, ktorých by ste (asi) v bežnom živote neoslovili. Stačilo prehodiť pár slov "ako sa máte" alebo "ako ide dnes predaj" a aj tento človek sa zrazu cítil ako človek začlenený do spoločnosti, a možno mu to aj pozdvihlo sebavedomie. Od jedného som si vždy kupovala, aj som sa s ním porozprávala, potom som ho dlho nevidela a stretla vo Zvolene. On si ma isto nepamätal, ale ja jeho áno. Neviem čo s ním je, už som ho nevidela strašne dlho, možno som mu kúpou časopisu pomohla k lepšiemu, neviem. Takisto v tej dobe okolie považovalo aj to, že som svoj nákup (kupovala som si tresku a rožky) podarovala bezdomovcovi, ktorý mi povedal, že je hladný, za hlúpy nápad. Keby chcel peniaze tak mu ich nedám, vždy sa spýtam, či je hladný, že mu kúpim jedlo. Nechcem aby tento článok vyznel, že som nejako extra super, o to mi nejde. Chcem iba poukázať, že by sme mali byť menej sebeckí a trošku sa pozrieť okolo seba. Vedieť dávať ale aj prijímať. Všetko s pokorou. Samozrejme trošku sebeckosti je v poriadku, je potrebné nájsť hranicu medzi dobrými skutkami a odovzdaním všetkej energie a prostriedkov druhým. Takisto je fajn mať taký ten výstražný signál a nedať sa zneužívať. Všetko robiť s mierou a naozaj možno týmto inšpirujete druhých. Namiesto "čumenia" jednoducho pochváľte krásne vlasy, šaty alebo kabelku. Robím to čo cítim, čo pokladám za správne. Vy to robíte alebo príliš riešite, čo si kto pomyslí a ako zareaguje okolie? Btw. týmito mojimi činmi sa sem tam pre niektorých stávam "divnou". Oni by to nikdy neurobili, nikto to nezažili a nechápu prečo sa to deje. Je to v poriadku, každý sme nejaký. Ja zase nerozumiem, prečo to iní nerobia, keď ja to považujem za samozrejmosť, mohla by som naopak ja ich pokladať za divných hmm? Myslím si, že to, čo som opisovala na začiatku, že ľudia nevedia reagovať, je spôsobené tým, že žijeme v dobe v akej žijeme. Všetko sa hodnotí cez lajky, srdiečka a smajlíky. Objatia si posielame virtuálne a vysmiateho smajlíka pošleme aj keď sa trápime. Je nám jednoduchšie dvakrát kliknúť na fotku ako zavolať kamarátke a pozvať ju na káve, aby porozprávala ako bolo na dovolenke. Príliš veľa komunikujeme cez e-maily a správy. Málokto povie druhému názor priamo do očí, zriedka sa osobne rozprávame, nechávame sa ovládať sociálnymi sieťami. Tie nám majú ale život uľahčiť, nie nás ovládať a vyčleniť z reality. Tento svet je príliš uponáhľaný a neosobný. Občas mám pocit, že si človek skôr urobí fotku človeka zakliesneného v havarovanom aute, ako by mu mal pomôcť (možno preháňam). Je to škoda, ale stále sa môžeme zmeniť ... k ešte lepšiemu ... naučme sa dávať, ale aj prijímať. Ja som sa to už naučila, a ty?  „Maličkosť často prezradí o charaktere človeka viac ako veľký skutok.“ —  Friedl Beutelrocková 


DIY: vyrobte si štýlové gumičky do vlasov zo zbytkov látky alebo koženky

Ozdobné gumičky obdivujem v obchodoch už dlhšiu dobu. Vypátrala som postup ako si také gumičky vyrobiť a zistila som, že je veľmi jednoduché. Potrebujete iba svoje gumičky a kúsok koženky alebo pevnejšiu látku. Nič nešijete ani nelepíte a gumička je hotová, doslova, za pár minút. Ako si môžete vyrobiť takúto štýlovú gumičku? Inšpirujte sa článkom.



Helsinki, hlavné mesto Fínska a mesto plné ostorov // Helsinki, Suomen tasavalta

Helsinki sú asi najznámejšie, a jedno z mála fínskych miest, ktoré dokážeme bez problémov prečítať a vysloviť. Vedeli ste, že z celkovej plochy mesta 715 km štvorcových, len 214 km štvorcových je pevná zem a zvyšok sú vodné plochy, predovšetkým more? Dĺžka pobrežia je takmer 100 km a k mestu prináleží až 315 ostrovov. Zaujímavosťou je aj to, že Helsinki sa stali hlavným mestom Fínska až roku 1812, kedy ruský cár Alexander I. presťahoval správu krajiny z mesta Turku, ktoré až doteraz Fíni vyhľadávajú (majú) oveľa radšej ako Helsinki. Myslela som si, že v meste bude plno turistov, ale tak ako aj vo Vilniuse a Tallinne, tak ani v Helsinkách nebolo veľa ľudí a bol tam relatívne pokoj. Naobliekali sme sa ako na severný pól, ale v meste bolo na moje prekvapenie celkom teplo a zimné oblečenie sme využili skôr na trajekte, ale odporúčam určite čiapku alebo kapucňu, lebo v týchto Pobaltských krajinách neskutočne fúka vietor a môže vám celý výlet pekne skomplikovať (po zdravotnej stránke). V článku vám prezradím aj ďalšie zaujímavosti o Helsinkách a môžete si prečítať, čo som zažila a ako sa mi v meste páčilo. Inšpirujte sa.


príroda vs. ľudia // zelená maxi sukňa

Takúto krásu mám za domom. Musím si vyšliapať jeden menší kopec (keď ho porovnám s okolitými v BB tak je mini) a som tam. Voláme to agátový lesík. Ako deti sme sem chodili zbierať bazu a agátové kvety. Mama z nich varila sirup. Doteraz keď ochutnám takýto sirup, tak si spomeniem, ako sme sa predierali lesíkom a brat dostal alergický "záchvat" haha. Dnes sem zájdem, keď potrebujem kľud, zoberiem si foťák, vodu, vypnem mobil a idem. Nad touto lúkou je cesta, nad ktorou začína ochranné pásmo Národného parku Nízke Tatry. Dlhé roky to bola pokojná cesta, ktorú Sásovania  využívali na prechádzky s kočíkmi, bicyklovanie, behanie a prechádzky a bola bezpečná. Dnes tu auta lietajú príliš rýchlo a často sa zmení na veľké parkovisko. Doba sa mení a aj rozmýšľanie ľudí ... je príliš sebecké, to ja ale neovplyvním, môžem sa nad tým iba zamýšľať. Žiaľ pozemky pod touto cestou, ktorá ešte nezasahuje do ochranného pásma, rozpredali a budú tu domy. Neviem si ani predstaviť, ako budú v tejto najpokojnejšej lokalite rovno pod lesom, stavať niekoľko rokov domy, ako tam budú chodiť nákladné autá, v akom stave bude doprava, okolitá príroda a vôbec sa neteším na ten hluk, ktorý tam bude. Určite si to tam každý oplotí do nebeských výšin, lebo chce byť v prírode, ale vlastne aj nechce. Je mi z toho smutno, keď sa pozerám aj z okna business centra s výhľadom na celú BB, ako sa BB rozrástla do kopcov. Potom sa čudujme, že zvieratá schádzajú stále nižšie a bližšie k našim domom a sídliskám. Čo iné môžeme čakať, keď im zmenšujeme priestor na ich pohyb, život, často krát im berieme aj domovy a obživu. Príroda a zvieratá tu boli prvé, to my sme hrozbou, nie zvieratá a vyschýnajúce stromy vedľa našich áut. V jednom dokumente rozprávali o tom, že príroda si dokáže poradiť so všetkým, keď je niečoho veľa, málo, no nevie si poradiť s ľuďmi. Možno sa o to snaží všetkými prírodnými katastrofami, neviem. Na jednej strane vyvíjame lieky, ktoré predlžujú dĺžku života, na druhej strane nemáme na dôchodky, neustále predlžujeme vek odchodu do dôchodku a ja už teraz uvažujem, čo s našou generáciou bude o takých 35 rokov. Vykričala by som to najradšej do celého sveta, keď si čítam komentára na sociálnych sieťach o tom, ako strom ohrozuje auto a treba ho vypíliť. O tom ako vystrieľať všetky diviaky a zvery, ktoré schádzajú do sídlisk. Nie je to tak, že my sme do prirodzeného prostredia postavili niečo umelé, ako parkovisko alebo panelák? Je to jedna z mála tém, ktorá ma fakt dokáže nahnevať. Áno nemám auto, neriešim parkovanie, mám na to úplne iný názor ako väčšina ľudí, ktorí tvrdia, že je potrebné postaviť viac parkovacích miest. Pozreli ste sa však na to ako cestujeme v tých autách? Po jednom. Je to potrebné? Áno, nebudem klamať, aj ja mám dni, ako práve teraz v lete, že som "zúfala" a strašne by som chcela auto resp. vodiča s autom, aby som mohla ísť na všetky výstavy, folklórne festivaly a raz za týždeň navštívila niektorý z našich krásnych hradov. Túto moju potrebu viem však vyriešiť a trochu si privstanem a idem autobusom alebo vlakom. Zisťujem, že na festivaly sú vždy kyvadlovky, že prestupovanie nie je až taká katastrofa a všetko je to len o pohodlnosti a vystúpení zo svojej zóny komfortu. Autobusy väčšinou stoja na mieste konania, nemusím sa rozčuľovať hľadaním parkovacieho miesta, a späť chodia takisto v rozumných intervaloch. Za posledné dva roky som sa naučila chodiť veľa pešo, nosiť na chrbte ťažší ruksak, zisťujem, že keď chcem vidieť svet a Slovensko, tak musím ísť ďalej ako sa spoliehať na to, že všetky poznávačky budú začínať v Banskej Bystrici. Tento čas využívam na čítanie, písanie článkov, editovanie fotiek, počúvaním hudby alebo vymýšľaním výletov. Všetko má svoje pre aj proti. Pôvodne som chcela písať iba o outfite, ale nejako to išlo samé, možno sa už motám vo vlastných myšlienkach, možno nie. Viem, že so mnou nebude veľa majiteľov áut a developerov súhlasiť, ale verím, že niektorí z vás majú rovnaký názor. Aj ja som kedysi chodila veľa autom resp. som bola spolujazdec, áno bolo to mega pohodlné, mohla som si zobrať kopu vecí, mala som sa kde skryť pred dažďom a nemusela som kontrolovať čas odchodu. Naučila som sa, že na výlet stačí aj minimum vecí, ktoré si odnesiem v batohu a vďaka prestupom na spoje spoznávam nové miesta, mestá a aj ľudí. Trošku nekomfortu ešte nikoho nezabilo. Každý sme iný, každý sme jedinečný, v tom je to čaro. Ak chceme niečo zmeniť, tak musíme začať od seba. Dokážeme zmeniť iba seba nie druhých. Ja vás zmeniť nechcem, len prezentujem svoj názor na mieste, ktoré som si na to vyčlenila.