DIY: vyrobte si štýlové gumičky do vlasov zo zbytkov látky alebo koženky

Ozdobné gumičky obdivujem v obchodoch už dlhšiu dobu. Vypátrala som postup ako si také gumičky vyrobiť a zistila som, že je veľmi jednoduché. Potrebujete iba svoje gumičky a kúsok koženky alebo pevnejšiu látku. Nič nešijete ani nelepíte a gumička je hotová, doslova, za pár minút. Ako si môžete vyrobiť takúto štýlovú gumičku? Inšpirujte sa článkom.



Helsinki, hlavné mesto Fínska a mesto plné ostorov // Helsinki, Suomen tasavalta

Helsinki sú asi najznámejšie, a jedno z mála fínskych miest, ktoré dokážeme bez problémov prečítať a vysloviť. Vedeli ste, že z celkovej plochy mesta 715 km štvorcových, len 214 km štvorcových je pevná zem a zvyšok sú vodné plochy, predovšetkým more? Dĺžka pobrežia je takmer 100 km a k mestu prináleží až 315 ostrovov. Zaujímavosťou je aj to, že Helsinki sa stali hlavným mestom Fínska až roku 1812, kedy ruský cár Alexander I. presťahoval správu krajiny z mesta Turku, ktoré až doteraz Fíni vyhľadávajú (majú) oveľa radšej ako Helsinki. Myslela som si, že v meste bude plno turistov, ale tak ako aj vo Vilniuse a Tallinne, tak ani v Helsinkách nebolo veľa ľudí a bol tam relatívne pokoj. Naobliekali sme sa ako na severný pól, ale v meste bolo na moje prekvapenie celkom teplo a zimné oblečenie sme využili skôr na trajekte, ale odporúčam určite čiapku alebo kapucňu, lebo v týchto Pobaltských krajinách neskutočne fúka vietor a môže vám celý výlet pekne skomplikovať (po zdravotnej stránke). V článku vám prezradím aj ďalšie zaujímavosti o Helsinkách a môžete si prečítať, čo som zažila a ako sa mi v meste páčilo. Inšpirujte sa.


zelená maxi sukňa // príroda vs. ľudia

Takúto krásu mám za domom. Musím si vyšliapať jeden menší kopec (keď ho porovnám s okolitými v BB tak je mini) a som tam. Voláme to agátový lesík. Ako deti sme sem chodili zbierať bazu a agátové kvety. Mama z nich varila sirup. Doteraz keď ochutnám takýto sirup, tak si spomeniem, ako sme sa predierali lesíkom a brat dostal alergický "záchvat" haha. Dnes sem zájdem, keď potrebujem kľud, zoberiem si foťák, vodu, vypnem mobil a idem. Nad touto lúkou je cesta, nad ktorou začína ochranné pásmo Národného parku Nízke Tatry. Dlhé roky to bola pokojná cesta, ktorú Sásovania  využívali na prechádzky s kočíkmi, bicyklovanie, behanie a prechádzky a bola bezpečná. Dnes tu auta lietajú príliš rýchlo a často sa zmení na veľké parkovisko. Doba sa mení a aj rozmýšľanie ľudí ... je príliš sebecké, to ja ale neovplyvním, môžem sa nad tým iba zamýšľať. Žiaľ pozemky pod touto cestou, ktorá ešte nezasahuje do ochranného pásma, rozpredali a budú tu domy. Neviem si ani predstaviť, ako budú v tejto najpokojnejšej lokalite rovno pod lesom, stavať niekoľko rokov domy, ako tam budú chodiť nákladné autá, v akom stave bude doprava, okolitá príroda a vôbec sa neteším na ten hluk, ktorý tam bude. Určite si to tam každý oplotí do nebeských výšin, lebo chce byť v prírode, ale vlastne aj nechce. Je mi z toho smutno, keď sa pozerám aj z okna business centra s výhľadom na celú BB, ako sa BB rozrástla do kopcov. Potom sa čudujme, že zvieratá schádzajú stále nižšie a bližšie k našim domom a sídliskám. Čo iné môžeme čakať, keď im zmenšujeme priestor na ich pohyb, život, často krát im berieme aj domovy a obživu. Príroda a zvieratá tu boli prvé, to my sme hrozbou, nie zvieratá a vyschýnajúce stromy vedľa našich áut. V jednom dokumente rozprávali o tom, že príroda si dokáže poradiť so všetkým, keď je niečoho veľa, málo, no nevie si poradiť s ľuďmi. Možno sa o to snaží všetkými prírodnými katastrofami, neviem. Na jednej strane vyvíjame lieky, ktoré predlžujú dĺžku života, na druhej strane nemáme na dôchodky, neustále predlžujeme vek odchodu do dôchodku a ja už teraz uvažujem, čo s našou generáciou bude o takých 35 rokov. Vykričala by som to najradšej do celého sveta, keď si čítam komentára na sociálnych sieťach o tom, ako strom ohrozuje auto a treba ho vypíliť. O tom ako vystrieľať všetky diviaky a zvery, ktoré schádzajú do sídlisk. Nie je to tak, že my sme do prirodzeného prostredia postavili niečo umelé, ako parkovisko alebo panelák? Je to jedna z mála tém, ktorá ma fakt dokáže nahnevať. Áno nemám auto, neriešim parkovanie, mám na to úplne iný názor ako väčšina ľudí, ktorí tvrdia, že je potrebné postaviť viac parkovacích miest. Pozreli ste sa však na to ako cestujeme v tých autách? Po jednom. Je to potrebné? Áno, nebudem klamať, aj ja mám dni, ako práve teraz v lete, že som "zúfala" a strašne by som chcela auto resp. vodiča s autom, aby som mohla ísť na všetky výstavy, folklórne festivaly a raz za týždeň navštívila niektorý z našich krásnych hradov. Túto moju potrebu viem však vyriešiť a trochu si privstanem a idem autobusom alebo vlakom. Zisťujem, že na festivaly sú vždy kyvadlovky, že prestupovanie nie je až taká katastrofa a všetko je to len o pohodlnosti a vystúpení zo svojej zóny komfortu. Autobusy väčšinou stoja na mieste konania, nemusím sa rozčuľovať hľadaním parkovacieho miesta, a späť chodia takisto v rozumných intervaloch. Za posledné dva roky som sa naučila chodiť veľa pešo, nosiť na chrbte ťažší ruksak, zisťujem, že keď chcem vidieť svet a Slovensko, tak musím ísť ďalej ako sa spoliehať na to, že všetky poznávačky budú začínať v Banskej Bystrici. Tento čas využívam na čítanie, písanie článkov, editovanie fotiek, počúvaním hudby alebo vymýšľaním výletov. Všetko má svoje pre aj proti. Pôvodne som chcela písať iba o outfite, ale nejako to išlo samé, možno sa už motám vo vlastných myšlienkach, možno nie. Viem, že so mnou nebude veľa majiteľov áut a developerov súhlasiť, ale verím, že niektorí z vás majú rovnaký názor. Aj ja som kedysi chodila veľa autom resp. som bola spolujazdec, áno bolo to mega pohodlné, mohla som si zobrať kopu vecí, mala som sa kde skryť pred dažďom a nemusela som kontrolovať čas odchodu. Naučila som sa, že na výlet stačí aj minimum vecí, ktoré si odnesiem v batohu a vďaka prestupom na spoje spoznávam nové miesta, mestá a aj ľudí. Trošku nekomfortu ešte nikoho nezabilo. Každý sme iný, každý sme jedinečný, v tom je to čaro. Ak chceme niečo zmeniť, tak musíme začať od seba. Dokážeme zmeniť iba seba nie druhých. Ja vás zmeniť nechcem, len prezentujem svoj názor na mieste, ktoré som si na to vyčlenila. 



nevyhadzujte ... opravte: jednoduchý návod ako opraviť pokazené okuliare

Tieto slnečné okuliare zbožňujem. Veľmi sa mi páčia oranžovo-zelené odlesky zrkadlových skiel, ktoré sú doplnené nenápadným svetloružovým rámom. Sú to jedny z mála slnečných okuliarov, ktoré vlastním a nemajú hnedé alebo fialové sklá. Na svet sa pozerám cez žlté sklá. Jedného dňa ma veľmi tlačili na nose, zistila som, že mi odpadlo silikónové sedielko (áno tak sa to volá, potvrdené v optike). Pravdepodobne sa mi zamotalo do vlasov a jednoducho som ho stratila. Zrazu sa z nosenia obľúbených slnečných okuliarov stalo trápenie. Okuliare sa nedali nosiť na nose ani vo vlasoch, boli krivé a zakaždým som mala na nose skoro modrinu. Prestala som ich nosiť, ale nevyhodila. Verila som, že ich jedného dňa nejako opravím. Jedno ráno mi napadol skvelý a jednoduchý nápad ako ich opraviť, aby sa dali nosiť. Inšpirujte sa.





krížiková výšivka // cesta k vysnívanému kroju

Písala som to už dávnejšie. Dostať sa k staršej verzii bacúšskeho kroja je nemožné. Každý s kým sa o tom rozprávam mi neverí a odpovie mi, že sa niekoho opýta, lebo odtiaľ niekoho pozná. Nakoniec príde s infomáciou, ktorú už dávno viem, že väčšina obyvateľov, kroje darovalo alebo predalo folklórnemu súboru, čomu úplne rozumiem. S krojom neplánujem obchodovať, ale nosiť ho na rôzne príležitosti a uchovať toto dedičstvo pre ďalšie generácie. Keby som sa o kroje začala zaujímať skôr, tak je veľká pravdepodobnosť, že sa mi ešte nejaký újde :). Rovnako na tom je aj pôvodný heľpiansky kroj resp. hľadám oplecko v trošku tlmenejších odtieňoch ako krikľavo ružovej a sviatočné oplecko zo Závadky nad Hronom či Polomky. Všetky, okrem heľpianskeho, sú takmer rovnaké a rovnako nedostupné. Polomské som mala na dosah ruky, ale bolo veľmi drahé. Preto som sa pustila aj iným smerom. Oplecko si vyšijem. Je to práca na sto rokov, ale ja mám čas, nejdem na výstavu. Začala som hľadať pamokové plátno a to nebola tiež prechádzka ružovou záhradou. Našla som ho až posledný júnový víkend, čo sú približne tri mesiace intenzívneho hľadania. Plátno je nááádherné a ďalší kroj sú správne farby bavlniek. Medzitým ako, doslova, pátram po informáciach, pretože to musíte chodiť osobne, na internete ani v knihách info nenájdete, tak sa učím rôzne techniky vyšívania. Prvú som sa naučila vyšívanie krivou ihlou a teraz prechádzam na krížikovú výšivku. Obidve som sa naučila celkom rýchlo, no na krížikovú potrebujete veľmi dobré oči, alebo veľmi približovaciu lupu. Ako mi to išlo a čo mám ešte pred sebou? Všetko sa dočítate v článku. Inšpirujte sa.




Paríž bez cestovky: #3 ako sa dostať z letiska do centra Paríža, do Versailles, stravovanie, ubytovanie

Témy ubytovanie a cesta z letiska boli pre mňa najdôležitejšie a najviac stresujúce. Prílet sme mali večer a odlet veľmi skoro ráno. Informácií je na internete veľa, ale dá sa im veriť? Sú aktuálne? Veľmi veľa ich aktuálnych alebo aktualizovaných nebolo a boli staršieho dáta. Preto som študovaním trasy z letiska do centra strávila veľa času. Snažila som si všetko zapamätať a ak ešte niekedy pôjdem do Paríža, tak článok budem určite aktualizovať :). V článku takisto spomeniem kritéria na základe čoho sme si ubytovanie vyberali, a kde sme našli letenku, koľko mesiacov vopred sme si ich kupovali a kde sme boli ubytovaní. Verím, že vám článok pomôže pri plánovaní vašej cesty do Paríža. Inšpirujte sa.