život začína po 30ke ... naozaj? Čo ide hlavou čerstvej tridsiatničky ...

Kto by kedy povedal, že to verejne priznám a ešte o tom aj napíšem tak dlhý článok. Áno, je to tak, dnes mám tridsať rokov. Normálne narodeniny neoslavujem, neupozorňujem na to, pravidelne si skrývam dátum narodenia na FB, aby mi nikto nepísal na stenu, prípadne si s bratom dvojičkou dávame rozdielne dátumy a bavíme sa na to, ako nám gratulujú v rozdielny deň aj naši spolužiaci zo ZŠ, v práci som poprosila, aby mi negratulovali, neočakávam darčeky, aj keď ma vždy potešia, a jednoducho som to nikdy nejako špeciálne neprežívala. Boli sme partia, kým sa polovica nerozutekala do sveta, v ktorej oslavovali narodeniny alebo meniny v januári asi všetci  a vždy sme si urobili súkromnú párty všetci spolu s tortou a hlavne bez darčekov, lebo by sme celý večer iba otvárali darčeky. Skôr sme si púšťali hudbu a smiali sme sa a sem tam išli aj na párty do mesta, keďže kamarát bol DJ. Rozklikni a čítaj trošku osobnejší a dlhší článok o tom, čo ide v hlave čerstvej tridsiatničky .... je možné, že sa budem aj opakovať v niektorých častiach, ale písala som ho asi päť dní a dvadsať krát som ho vymazala a napísala opäť, lebo som raz mala pocit, že rozoberám hlúposti a potom, že tam vlastne nič nepíšem :) :) 



šaty: Ivana Klepáčová (kontakt) čižmy: humanic kardigan: reserved klobúk: gate

Keď som mala desať rokov dostala som prvé náramkové hodinky. Bola to tradícia, čím nám rodičia dali najavo, že sme už veľkí a teraz už máme aj o niečo zodpovednosť. Hodinky boli pre nás veľká vzácnosť. Pamätám si, že ja som mala s bielym remienkom a sklo na ciferníku bolo v tvare diamantu od ktorého sa krásne odrážali slnečné lúče. Boli netradičné a drahšie ako mojich bratov (teda ak si dobre pamätám). To sklo sa nedalo vymeniť, takže keby sa rozbili musela by som ich vyhodiť. Strážila som ich ako oko v hlave a bola som schopná ísť pre ne aj večer o ôsmej, keď som si ich zabudla na basketbalovom tréningu. V prvej dekáde života som sa naučila vlastne to podstatné od rozprávania a chodenie až po čítanie a písanie. Keď som mala dvadsať rokov, tak prišli prvé depky, že musím začať používať špeciálny krém na tvár, že som stará a neviem čo všetko. Na oslavu si veru nespomínam, ale viem, že v tom čase som ešte nepracovala (začala som až od augusta), chodila som do školy na cestovný ruch a užívala som si život. Každý druhý deň párty, bláznivé zážitky so spolužiačkami a spolužiakmi, bola som veľmi samostatná, privyrábala som si ako promotérka a hosteska, a trošku som sa obávala, že ma už nebudú chcieť, lebo mám dvadsať :) Potom som sa dozvedela, že táto práca sa môže robiť od 18 rokov a ja som to vlastne robila "na čierno" alebo ako by som to povedala, vyzerala som vraj staršie, aj keď som mala 16, takže nič také nehrozilo. Hostesing bol super dostala som sa do zákulisia najrôznejších predstavení, koncertov, súkromné akcie veľkých firiem, kde sme museli podpisovať mlčanlivosť, výstav a stretávala som sa v šatniach s rôznymi známymi ľuďmi. V auguste som sa rozhodla opustiť túto veľkú zábavu a vstúpila som do sveta dospelých a začala som popri dvoch školách aj pracovať na trvalý úväzok. Neviem, čo ma to vtedy napadlo, ale ja som bola vždy taká, že som si hovorila, že keď to zvládnu iní prečo by som to nemala zvládnuť ja. Stále hovorím, že som to robila z nudy, lebo som brutálne hyperaktívna. Ale toto bolo trošku veľa, ale pravdu povediac by som to nikdy nemenila. Naďalej som si užívala život, žúrovala, chodila sa baviť, len som to musela prispôsobiť osemhodinového pracovnému času. Mala som skvelý time management a stíhala som tri krát do týždňa párty, stretávať sa s priateľmi každý deň, chodiť doobeda do jednej školy a cez víkendy do druhej školy, doučovala som matiku, chodila som na súkromné hodiny angličtiny, francúzštiny a matematiky (kvôli VŠ externe sa matiku nedá len tak učiť bez pomoci) tri krát do týždňa a teraz vôbec nerozumiem ako som to všetko zvládala. Pravdou je, že som spávala 4-5 hodín denne, vždy som hovorila, že by som chcela zrušiť potrebu spánku alebo 30 hodinový deň, v práci som často končila o desiatej večer a o šiestej ráno som v nej už opäť bola, len aby som poobede stihla nejaké aktivity, cvičila som, nachodila som veľa kilometrov denne, nebola som chorľavá ako dnes, nemala som v tom čase priateľa a necestovala som po svete a nemala som žiadne peniaze ani dovolenku, lebo som všetko vrazila do školy. Takže vždy je to o prioritách nie o tom, že nemáme čas a podobné výhovorky, a v tom čase bolo vzdelanie na prvom mieste. Dnes mám tridsať a či mám depku? Hmm ja by som to depkou nenazývala. Mám len trošku pomotanú hlavu z toho čo odo mňa v tomto veku očakáva spoločnosť a čo naozaj chcem. Môžem povedať, že mám skvelý život a som veľmi spokojná a vďačná. Čo som stihla za tú ďalšiu dekádu? Okrem toho, že som úspešne ukončila obidve školy a získala dva tituly (ktoré používam raz do roka keď vypisujem v januári papiere kvôli daniam), certifikát sprievodcu cestovného ruchu, urobila som si rekvalifikáciu v Prahe na módnu stylistku, založila som si blog, učím sa šiť, rozprávať po anglicky, stále pracujem na francúzštine a snažím sa nezabudnúť nemčinu (španielčinu som už úplne zabudla). Získala som desaťročné pracovné skúsenosti, mám (takmer) vlastnú kanceláriu, splnila som si veľmi veľa snov tých materiálnych a nemateriálnch, precestovala som dvanásť štátov, navštívila som takmer štyridsať zámkov, zamilovala som sa do všetkého francúzskeho, našla som si skvelého priateľa, vyčlenila som si úzky okruh priateľov, ktorým dôverujem a vyradila faloš a pretvárky. To je na tom asi to najlepšie, že už nemáte chuť mať okolo seba falošných ľudí a sústredíte sa na skutočné kamarátstva a vzťahy. Zistila som, čo chcem v živote robiť, čo ma napĺňa a čo ma unavuje. Už len nájsť odvahu a ísť si za tým na 100%.
Ľudia ako má vlastne vyzerať tridsiatnik, a kto vlastne určil čo by mal v tom veku vedieť a dosiahnuť? Úvaha na celú jednu knihu :) Poďme radšej ďalej :) Rozprávala som sa s mojim bratom, dvojičkou, že sa od nás asi očakáva nejaká veľká oslava, však máme tridsať. V zápätí sme sa zhodli, že sa odo mňa v tridsiatke očakáva aj to, že budem mať minimálne jedno dieťa, manžela a hypotéku na ďalších tridsať rokov na krku. Nemám ani jedno a som spokojná, aj keď si mnoho bude možno myslieť, že to len hrám (nehrám ;) Moje heslo: ja som k tebe priama a úprimná buď ku mne aj ty, ja to zvládnem som veľké dievča).Všetko beriem s nadhľadom, na otázky ohľadom sobáša odpovedám s humorom a otázka " keby budú deti" je podľa mňa dosť nevhodná (nikto predsa nemôže vedieť či tie deti vôbec môžem mať, alebo či som o nejaké neprišla - nie ani jedno nie je môj prípad, len nad tým uvažujte kým sa to niekoho opýtate, že to môže byť dosť citlivá téma v akomkoľvek veku). A tá hypotéka? Tak tá si ma počká :)  Celé moje myslenie a spôsob života je určite ovplyvnené aj tým, že mám mladšieho priateľa, a teda citujem "máme na všetko čaaaaas" :D :D Je pravda, že za posledné dva mesiace sa mi stali veci, ktoré sa mi nikdy nestali. Prvý krát som si zabudla doma peňaženku a celý deň som bola bez dokladov. Ja, čo si beriem OP a ZK všade. Prvý krát som si vybrala peniaze v bankomate a zabudla som ich tam. Ja, čo si tri krát skontrolujem, či mám kartu a peniaze. Našťastie ich bankomat zjedol a vrátil mi ich na účet. Veľmi veľa krát sa mi stáva, že rozprávam "to tu už bolo keď som mala dvadsať", alebo "veď tento trend som už zažila tri krát". Starnem, čo si budeme klamať. No, že to bude mať taký rýchly spád som veru nečakala :) Už niekoľko rokov asi dva - tri pozorujem, že to s alkohol nemôžem preháňať, lebo som potom rozbitá ešte tri dni a už ani tak dlho nevydržím niekde na "diskotéke" ako kedysi s bratrancom do piatej ráno na štefánskej. Moje hypermobilné kĺby a chrbtica ma bolí čoraz častejšie, to som sa tiež dozvedela, že hypermobilné po tridsiatke bolia a trpia ešte viac. Čím ďalej sa častejšie prichytím pri tom ako "ochkám" keď vstávam :) Na pleti sa objavujú drobné mimické vrásky. Rozprávala som sa s kolegami, zadanými, nezadanými, takými čo v tom veku čakali potomka aj boli bezdetní, a všetci svorne tvrdia, že po tridsiatke je to paráda. Na moju otázku, čo konkrétne bolo tak super, mi už konkrétne odpovedať nevedeli. Len to, že je to super no mám počítať s tým, že ma bude viac sekať v chrbte, bolieť kolená, kĺby, choroby už nebudú len tak prechodené ale pekne preležané, alkohol bude ťažšie stráviteľný a rána budú horšie a podľa rôznych lifestylových magazínov budem priberať aj pri pohľade na sladkosti, zo zdravím to pôjde dolu vodou a mala by som tomuto veku prispôsobiť aj správanie. Tak som teda zvedavá. Nikdy som si si nepísala ciele a zoznamy, čo chcem stihnúť do tridsiatky. Nič neľutujem, všetko by som urobila rovnako. Mám kde bývať, mám prácu, mám vášeň, priateľov a časom príde aj všetko ostatné. Je pravda, že som si v osemnástke predstavovala tridsiatku trošku inak, ale to som mala v hlave všetko iba z rozprávania a pozorovania ostatných a nevedela som, čo je to život.  Ako povedala moja kolegyňa: "bolo by super mať znovu osemnásť s dnešnými skúsenosťami, vedomosťami a rozumom" :)  Čo by som odkázala svojmu dvadsaťročnému ja? Buď vždy sama sebou a rob iba to, čo pokladáš za správne a choď si stále za svojim cieľom, aj keď ťa budú ostatní presviedčať, že sa to nedá alebo to nemá budúcnosť :) Moje plány na ďalšiu dekádu? Hmm nechám sa prekvapiť, čo mi prinesie život a osud :)  A ešte si pozrite môj outfit, keď sme už na módnom blogu nech to nie je iba filozofovanie a úvahy o živote :)
Do "narodeninového"outfitu som zladila obľúbené modré šaty, teplé pančuchy, nový kardigan reserved, ktorý je perfektne jemný, nový klobúk z Gate, ktorý má konečne pevné okraje a čižmy na vysokých opätkoch. Bodkou je výrazný červený rúž a úsmev na perách. Btw. napíšte mi čo išlo v hlave vám tesne pred tridsiatkou a či to je skutočne tak super, ako nám hovoria všetky magazíny "život začína po tridsiatke", čo to vlastne znamená? Poďme si zafilozovať a neodsudzovať sa za názory, skutočne ma to zaujíma :) Ako som v dvadsiatke (až 28) používala výhovorku "musím sa učiť, idem do školy" tak teraz môžem "to je už vekom, už starnem" :D A čo som si uvedomila deň po tridsiatke (že som nenapísala, uvedomila som si to už dávno)? Že najdôležitejšie je zdravie a šťastie, to čo si tak automaticky prajeme k sviatkom, lebo keď je človek šťastný, je aj zdravý, vyžaruje dobrú energiu, a teda má aj priateľov a jednoducho všetko ide ľahšie :)
s mojím bratmmmom, keď sme mali rok :) och ja na každej fotke robím ksichty :D
foto by Tomáš, Nikon D3100




******
Našu originálnu tvorbu nájdete v záložke >>> ŠITIE
Návody na "urob si sám" projekty nájdete v záložke >>> DIY
Kontakt na mňa v časti >>> KONTAKT

******

1 komentár:

  1. Ivi, všecko nejlepší a konvencemi se nenechej svazovat ;) Taky neustál poslouchám jak bych měla to, nebo ono... Ale já si myslím, že všechno přijde, pokud to má přijít. Do ničeho se nutit nenechám a jsem ráda, že nejsem sama ;)

    http://www.obycejny-blog.blogspot.com

    OdpovedaťOdstrániť

ďakujem za každý jeden názor / Thank you :)