Sobotu som využila na viacero aktivít, už dávno som nemala tak aktívny víkend. Najprv sme sa išli prejsť do prírody, pretože je ten správny čas na obdivovanie krásnej farebnej jesennej prírody. Je možné, že som to už niekde písala a budem sa opakovať, ale milujem pozorovanie prírody (aj ľudí). Keď sa ráno zobudím a zrazu je celá krajina pod bielou perinou a zo šedej oblohy padajú veľké biele chumáče snehu. Takmer všetci sa rozčuľujú lebo si nestihli kúpiť poriadne čižmy, deti sa radujú, guľujú a dospelí meškajú do práce, lebo so snehom nikto "tak skoro" nepočítal. Z každej strany počuť "čo robia tí cestári" a ja si čakanie na autobus stracujem kreslením anjelikov nohami do snehu (normálne by som si do snehu ľahla, ale predsa len idem do práce). Potom príde jar, ráno vás zobudí klopkanie topiaceho sa snehu na parapetnú dosku. Príroda sa prebúdza, stromy sú opäť krásne zelené, mohutné, všade navôkol sú farebné kvetiny, v uliciach sa šedé oblečenie postupne mení na farebné. Opäť všetci šomrú, najprv na čľapkanice, zlé cesty alebo že musia ťahať poobede hrubý kabát v ruke a prečo si už neobliekli jarnú tenkú bundu. V lete je príjemne teplúčko, budík si môžem posunúť o desať minút neskôr, lebo sa ráno nemusím rozhodovať, či si dám iba štyri vrstvy alebo si ešte obtočím hrubý šál okolo krku. Ak som bola večer lenivá a nezatiahla som si záves, čo sa stáva pravidelne, prebúdzajú ma slnečné lúče, ktoré do mojej izby prenikajú cez medzierky medzi žalúziami priamo do očí. Všetci majú dostatok vitamínu D a tak by si človek povedal, že už nie je na čo šomrať a to, že je v lete horúco je samozrejme. Ale opak je pravdou na zástavke počujem "fuj to je ale teplo" alebo "och prečo je pekne, zase bude cez víkend hnusne" (veď aj bude keď si to takto privoláme). Všade počuť štebot vtáčikov, pozorujem krásnu modrú oblohu a farebné lúky, ulice a stromy. Máme chuť zobrať si dovolenku a ísť k vode a ležať na slnku. Ani nevieme ako a zrazu je september, obdobie kedy nikto nevie ako sa obliecť a na ulici stretneme ľudí v šortkách aj v čižmách, väčšinou nestihnem využiť prechodný kabát a rovno prechádzam na zimné oblečenie. Pozriem sa von z okna v kancelárii a stromy na Urpíne sú zrazu štvorfarebné a je to tu "však už máme iba dva mesiace na kúpu darčekov". Jeden celý rok som dokonca raz týždenne fotila Urpín a urobila som si koláž, ako sa mení príroda počas celého roka. Raz vám tento môj "mini projekt" ukážem. Skúsme hľadať na veciach vždy niečo pozitívne a užívajme si každé ročné obdobie, lebo každé je nádherné. Príroda je najlepšia maliarka ... pozrite na tú jesennú :)
